Peggy Kornegger bola v roku 1975 redaktorkou feministického čaopisu Second Wave (Druhá vlna) a v jeho jarnom čísle jej vyšiel nasledujúci článok. Kornegger sa v ňom snaží predovšetkým zrekapitulovať a redefinovať dovtedajšie skúsenosti feministického hnutia a hľadá podobnosti a spojitosti s anarchistickým hnutím, využívajúc príklady diania počas Španielskej revolúcie v roku 1936 a počas nepokojov vo Francúzsku 1968. Záverom je pre ňu koncepcia, keď feminizmus si môže udržať svoje revolučné a skutočné poslanie iba vedomým prijatím anarchistickej analýzy a princípov (keď podľa nej radikálny feminizmus svojimi postupmi implicitne anarchistický už je), a na druhú stranu feminizmus môže byť anarchizmu nevyhnutne nápomocný pri odstraňovaní všetkých foriem hierarchie. Tento článok tak predstavuje jeden z prvých pokusov o zadefinovanie anarchofeminizmu. Hoci mnohé časti tejto analýzy môžu byť kritizované za povrchnosť a samotný prístup Kornegger (dôsledný diferencializmus pohlaví, vychádzanie z existencie „mužskej“ a „ženskej“ politiky, oslovovanie iba žien atď.) nie je zďaleka totožný s východiskom AFS (hoci aj v súčasnom anarchofeministickom hnutí vo svete má dostatok zastúpenia), pri odmyslení si týchto pasáží a predpokladov, autorka ako jedna z prvých (a pomerne výstižne) prichádza s teóriou revolúcie každodenného dňa, poukazujúc na neodlúčiteľnosť politického a osobného v tejto revolúcii a načrtáva aj podoby tejto revolúcie, prechádzajúc od teórie k praxi.

Peggy Kornegger

Anarchizmus: Spojenie s feminizmom

Pred jedenástimi rokmi, keď som chodila na malú strednú školu v štáte Illinois, nikdy som nepočula o slove „anarchizmus“ - ani náznakom. Najbližšie ako som sa k nemu len dostala, bolo vedomie, že anarchia znamená „chaos“. Ako pre socializmus a komunizmus, na hodinách histórie sa do nás akosi vlievala informácia, že neexistuje rozdiel medzi nimi a fašizmom, slovom, ktoré spomínal Hitler, koncentračné tábory a všetky tie ohavné veci, ktoré sa nikdy nestali v slobodnej krajine ako je tá naša. Jemne som bola učená k prijatiu neslaného odvaru tradičnej americkej politiky: umiernenosť, kompromis, stavanie bariér a mantinelov, Chuck Percy ako zázračný chlapec. Bola som dobrá žiačka: trvalo mi roky kým som odhalila predpojatosť a skomoleniny, ktoré tvarovali celé moje „vzdelanie“. „Jeho príbeh“1 mužského pokolenia znamenal akurát: ako žena je mi vyhradené stať sa iba zástupnou bytosťou. Ako anarchistka nie som žiadna bytosť. Celý kus minulosti (a takto i možnosti pre budúcnosť) bol odo mňa odrezaný. Iba nedávno som objavila, že množstvo nesúvislých politických podnetov a sklonov, ktoré sa vo mne nachádzali zahŕňajú spoločný základ – to znamená anarchistický alebo libertínský spôsob myslenia. Bolo to ako náhle uvidieť červenú farbu po rokoch šedivej farboslepoty.
   
Emma Goldman ma vyzbrojila prvou definíciou anarchizmu:

Anarchizmus takto značí oslobodenie ľudskej mysle spod nadvlády náboženstva; oslobodenie ľudského tela spod nadvlády vlastníctva; oslobodenie z pút a obmedzení vládou. Anarchizmus znamená spoločenský poriadok založený na slobodnom spájaní jedincov s cieľom vytvoriť skutočné spoločenské bohatstvo, poriadok, ktorý zabezpečí každej ľudskej bytosti slobodný prístup k Zemi a úplný pôžitok zo základných ľudských potrieb, podľa individuálnych túžob, potrieb a sklonov.2

Čoskoro som si začala vytvárať vnútornú spojitosť medzi anarchizmom a radikálnym feminizmom. Prišlo mi veľmi dôležité spísať pocity, ktoré som nachádzala, aby som mohla pri komunikácii s ostatnými vyjadriť vzrušenie, ktoré som pociťovala ohľadom anarchofeminizmu. Považujem za kľúčové, aby sme zdieľali naše vízie, aby sme zničili bariéry nedorozumení a roztrieštenosti, ktoré medzi nami vznikajú. Hoci sa nazývam anarchofeministkou, táto definícia môže ľahko zahŕňať socializmus, komunizmus, kultúrny feminizmus, lesbický separatizmus alebo hociktorý z ďalších politických štítkov. Ako napísala Su Negri: „Žiaden politický dáždnik nemôže pokryť všetky moje potreby.“3 Možno máme spoločného viac, než si myslíme. Tak ako tu popisujem svoje pocity a reakcie, nenachádzam vo svojom živote ani myšlienkach odlíšenie od ostatných žien. V podstate, jeden z hlavných dôvodov môjho odsúdenia ženského hnutia, je to, že máme spoločnú neuveriteľnú častosť vízie. Môj vlastný podiel na tejto vízii nepredstavuje ponúknutie definitívneho vyhlásenia alebo pevnej odpovede ale skôr možností a meniteľných príbuzností, ktoré, ako dúfam, sa odrazia ďalej a prispejú k súvislému procesu individuálneho a kolektívneho rastu a k evolúcii/revolúcii.

Čo anarchizmus naozaj znamená?

Anarchizmus je a bol očierňovaný a dezinterpretovaný tak dlho, že azda najdôležitejšou vecou pre začiatok je vysvetlenie toho, čo to je a nie je. Asi najbežnejším stereotypom anarchistu je nenávistne vyzerajúci človek hádžuci bombu spod čiernej kapucne, pripravený zničiť a zabiť všetko a všetkých vo svojom okolí. Tento obraz vyvoláva vo väčšine ľudí strach a odstup, nedbajúc na politický obsah; ako dôsledok je anarchizmus odmietnutý ako odporný, násilný a extrémny. Ďalším chybným náhľadom je predstava anarchistu ako nepraktického idealistu, zaoberajúceho sa zbytočnosťami, utopickými abstraktnosťami a mimo kontakt so skutočnou realitou. Výsledok: anarchizmus je opäť skreslený, tento krát ako „nemožný sen“.

Ani jeden z týchto obrazov nie je presný (hoci jestvuje a jestvovalo mnoho oboch typov anarchistov – atentátnikov i idealistov – ako v prípade mnohých politických hnutí, ľavicových i pravicových). Čo je presné, to závisí samozrejme od uhla pohľadu. Existuje mnoho rozličných typov anarchistov, tak ako existuje mnoho rozličných druhov socialistov. O čom chcem hovoriť teraz a tu, je komunistický anarchizmus, ktorý považujem za totožný s libertínskym (teda neautoritárskym) socializmom. Nálepky dokážu byť ohromne mätúce, takže aby som sa im vyhla, použijem pri definovaní anarchizmu tri hlavné princípy (o ktorých verím, že sú spojené s radikálne feministickou analýzou spoločnosti – bližšie neskôr):

Viera v odstránenie autority, hierarchie a vlády. Anarchisti sa dožadujú likvidácie (nie uchopenia) moci – človeka nad človekom, štátu nad komunitou. Zatiaľ čo mnohí socialisti volajú po vláde pracujúcej triedy a prípadnom „odumieraní štátu“, anarchisti veria, že toto znamená vytvorenie situácie, keď sa bude silný štát sám posilňovať. Jediná možnosť ako dosiahnuť anarchizmus (podľa anarchistickej teórie) je skrz vytvorenie spolupracujúcich, antiatutoritárskych jednotiek. Oddelenie procesu revolúcie od jej cieľa znamená posilniť represívne štruktúry a spôsoby.
Viera v individualitu i kolektív zároveň. Individualita nie je nezlúčiteľná s komunistickými názormi. Avšak je potrebné robiť rozdiely medzi „drsným individualizmom“, ktorý podporuje súťaživosť a neprihliada na potreby ostatných, a skutočnou individualitou, ktorá predpokladá slobodu bez zasahovania do slobody ostatných. Konkrétne, v podmienkach sociálnych a politických organizácií, toto značí vytvoriť a udržať rovnováhu medzi individuálnou a kolektívnou činnosťou pomocou vytvorenia štruktúr, ktoré umožňujú tvorbu rozhodnutí všetkým v rámci skupiny, komunity, či továrne, nie iba „reprezentantom“ či „vodcom“. To znamená koordináciu a činnosť cez nehierarchické siete (tvarom blížiace sa skôr kruhom, nie pyramídam) malých skupín alebo komunít. (Pozri popis španielskych anarchistických kolektívov v ďalšej časti) Napokon, toto znamená, že úspešná revolúcia prinesie nezmanipulovaných, nezávislých jedincov/kyne a skupiny, spolupracujúce s cieľom prevziať „priamu, nesprostredkovanú kontrolu nad spoločnosťou a vlastnými životmi.“4
Viera v spontánnosť i organizovanosť. Anarchizmus bol dlho obviňovaný z obhajovania chaosu. Väčšina ľudí verí, že anarchizmus je synonymum pre neporiadok, bezvládie, násilie. Toto je úplná dezinterpretácia významu slova anarchizmus. Anarchisti nepopierajú nevyhnutnosť organizácie, iba tvrdia, že táto musí byť vytvorená zdola, nie zhora, zvnútra nie zvonku. Zvonku predpísané štruktúry pevných pravidiel, ktoré podporujú manipuláciu a pasivitu sú najnebezpečnejšími formami ktoré môže socialistická „revolúcia“ priniesť. Nikto nemôže diktovať presný obraz budúcnosti. Spontánna aktivita v rámci kontextu konkrétnej situácie je nevyhnutná ak chceme vytvoriť spoločnosť, ktorá je zodpovedná k meniacim sa potrebám svojich jedincov a skupín. Anarchisti veria v pohyblivé formy: lokalizovaná priama demokracia v spojení s nadlokálnou kolektívnou spoluprácou a súčinnosťou (bez vynechania individuálnej iniciatívy). 

Takto anarchizmus znie skvele, ako však môže skutočne fungovať? Takýto typ utopického romantizmu nemôže mať žiadnu spojitosť s reálnym svetom... nie? Nie. Anarchizmus sa v skutočnosti presadil (hoc ak iba čiastočne) v mnohých prípadoch (z ktorých nie všetky sú známe). Predovšetkým Španielsko a Francúzsko majú bohatú históriu anarchistických aktivít a práve v týchto dvoch krajinách som našla najlepšie konkretizácie teoretického anarchizmu.

Nad teóriou – Španielsko 1936-39, Francúzsko 1968

Revolúcia je záležitosťou ľudí, ľudová tvorba; kontrarevolúcia je záležitosťou štátu. Tak to vždy bolo a aj byť musí, či v Rusku, Španielsku alebo Číne 5
Iberská anarchistická federácia (FAI), Tierra y Libertad, 3.7.1936

Takzvaná Španielska občianska vojna zvykne byť považovaná za jednoduchý konflikt medzi Francovými fašistickými silami a príslušníkmi liberálnej demokracie. Čo sa prehliada, alebo ignoruje, je, že v Španielsku šlo o omnoho viac než len občiansku vojnu. Rozšírená sociálna revolúcia založená na anarchistických princípoch tvorila konkrétne, stabilné formy v mnohých častiach krajiny. Na tomto mieste je menej dôležité zamýšľať sa nad postupným oklieštením až konečným zničením tohto libertínskeho hnutia, než uvažovať nad tým čo vlastne dosiahli ženy a muži, ktoré/í sa ho zúčastnili. Napriek mizerným šanciam uviedli anarchizmus do života.

Anarchistická kolektivizácia a samospráva pracujúcich počas Španielskej revolúcie poskytujú klasický príklad prirodzenej organizovanosti. Tak vo vidieckom ako i priemyselnom Španielsku, anarchizmus bol súčasťou ľudového vedomia niekoľko rokov. Na vidieku ľudia zdieľali dlhú tradíciu komunalizmu; mnohé obce stále zdieľali spoločné vlastníctvo, alebo prerozdelovali pozemky v krajine pre tých, ktorí žiadne nemali. Desaťročia rurálneho kolektivizmu a spolupráce položili základ pre anarchistickú teóriu, ktorá sa objavila v Španielsku v sedemdesiatych rokoch 19. storočia (s príchodom talianskeho revolucionára Fanelliho, Bakuninovho priateľa) a napokon vyústili do anarchosyndikalizmu, uplatneniu anarchistických princípov medzi priemyselnými odbormi. Confederation National del Trebajo, založené v roku 1910 boli anarchosyndikalistickými odbormi (úzko spolupracujúce s militantnou Federacion Anarquista Iberica), poskytujúce inštrukcie a prípravu pre kolektivizáciu a samosprávu pracujúcich. Desaťtisíce kníh, časopisov a letákov rozdistribuovaných do takmer všetkých častí Španielska prispievajúcich k k ešte väčšiemu všeobecnému povedomiu o anarchistickej myšlienke6. Anarchistické princípy nehierarchickej spolupráce a individuálnej iniciatívy spojené s anarchosyndikalistickou taktikou sabotáže, bojkotu a generálneho štrajku a skúsenosťami vo výrobe a ekonomike, to všetko dalo pracujúcim zázemie pre oboje, teóriu i prax. toto viedlo k úspešnému  spontánnemu spojeniu tovární a poľnohospodárstva po júli 1936.

Keď Španielska pravica odpovedala na volebné víťazstvo Ľudového frontu pokusom o ozbrojené povstanie, 19. júla 1936 zareagovali ľudia so zúrivosťou, ktorá odvrátila prevrat behom 24 hodín. V tento moment sa úspech z volebných urien stal nevýznamným; úplná sociálna revolúcia sa začala. Zatiaľ čo robotníci a robotníčky buďto chceli začať štrajkovať alebo spravovať si vlastné továrne, pracujúci v poľnohospodárstve začali obrábať pôdu na vlastnú päsť. Zakrátko vyše 60% španielskej pôdy bolo spravované spoločne – bez vlastníkov pôdy, šéfov alebo súťaživých podnetov. Priemyselná kolektivizácia sa diala predovšetkým v Katalánsku, kde bolo anarchosyndikalistické hnutie najsilnejšie. Keďže 75% španielskeho priemyslu bolo sústredeného v Katalánsku, nešlo o malý úspech7. Takto po 75 rokoch príprav a boja, kolektivizácia bola dosiahnutá, vďaka dobrovoľnej kolektívnej činnosti a jedincom oddaným libertínskym myšlienkam.

Čo ale kolektivizácia v skutočnosti znamenala a ako fungovala? V podstate, anarchistické kolektívy fungovali na dvoch úrovniach: (1) lokálna demokracia a (2) nadlokálna koordinácia s kontrolou zdola. Na každej úrovni hlavným záujmom bola decentralizácia a individuálna aktivita. V továrňach i dedinách boli vyberaní zástupcovia do výborov, ktoré operovali ako správne a koordinujúce telesá. Rozhodnutia vždy vychádzali zo všeobecných členských stretnutí, ktoré navštevovali všetci pracujúci. Na ochranu pred nebezpečenstvami zastupovania boli zástupcami samotní pracujúci, ktorých bolo kedykoľvek možné okamžite nahradiť. Tieto stretnutia a výbory sa stali základnými samosprávnymi jednotkami. Tie sa potom rozširovali ďalšou spoluprácou do voľných federácií, ktoré spájali pracujúcich a spravovanie v rámci priemyselného odvetvia, či zemepisnej oblasti. Týmto spôsobom mohla fungovať distribúcia a zdieľanie prostriedkov, ako i záležitosti všeobecného záujmu ako zavlažovanie, doprava a komunikačné siete. Opäť, dôraz bol kladený zdola nahor. Táto dômyselná rovnováha medzi jedincom a kolektivizmom dokázala v niektorých regiónoch združovať až 900 federalizovaných skupín.

Asi najdôležitejším aspektom samosprávy bola rovnosť mzdy. Toto sa dialo rozličným spôsobom, ale väčšinou sa používal systém „rodinných miezd“, založený na vyplácaní pracujúcich formou peňazí alebo kupónov podľa potrieb ich vlastných a ich rodinných príslušníkov. Tovar, ktorého bol dostatok bol distribuovaný voľne, zatiaľ čo ostatný bol získateľný za „peniaze“.

Úžitok prameniaci z mzdovej rovnosti bol náramný. Potom čo bol eliminovaný obrovský zisk v rukách zopár ľudí, nadbytočné peniaze slúžili zároveň na modernizovanie priemyslu (nákup nového zariadenia, zlepšenie pracovných podmienok) a na skvalitnenie hospodárskej pôdy (zavlažovacie systémy, hrádze, nákup traktorov atď.). Nielen boli lepšie produkty vyrábané efektívnejšie, ale zároveň poklesli spotrebiteľské ceny. toto sa dialo v tak rozdielnych hospodárskych odvetviach ako: odevný priemysel, hutníctvo a zbrojárstvo, plynárenstvo, vodné a elektrické siete, pekárstvo, rybárstvo, verejná preprava a doprava, výstavba diaľnic, telefónne siete, optické služby, zdravotná starostlivosť atď. Pracujúci mohli ťažiť zo skráteného pracovného týždňa, lepších pracovných podmienok, bezplatnej zdravotnej starostlivosti, podpore v nezamestnanosti, a taktiež novej hrdosti na vlastnú prácu. Tvorivosť bola živená samosprávou a kúzlom vzájomnej pomoci; Samotní pracujúci mali záujem na tvorbe výrobkov, ktoré boli lepšie než tie, ktoré vznikali v podmienkach pracovného vykorisťovania. Chceli sami demonštrovať, že motívy súťaživosti a rastu nie sú nevyhnutné. v priebehu niekoľkých mesiacov sa tak v mnohých regiónoch Španielska zvýšil životný štandard o 50-100 percent.

Úspechy španielskych anarchistov a anarchistiek predstavujú viac než iba zlepšenie životného štandardu a ekonomickú rovnosť, zahrňujú taktiež praktické zrealizovanie základných ľudských ideálov – slobody, individuálnej tvorivosti a spoločnej spolupráce. Španielske anarchistické kolektívy neboli neúspešné; boli zničené zvonku. Všetci (či už z ľavice alebo pravice) kto verili v silný Štát pracovali na ich vymazaní – zo Španielska i histórie. Úspech anarchizmu medzi približne ôsmimi miliónmi španielskych obyvateľov a obyvateliek sa odkrýva až teraz.

C'est pour toi que tu fais la revolution8
(Revolúciu robíš pre seba.)
Daniel a Gabriel Cohn-Benditoví

Anarchizmus hral dôležitú úlohu vo francúzskej histórii, avšak skôr než zabárať sa do minulosti, chcela by som zaostriť na nedávnu udalosť – máj/jún 1968. Májové-júnové udalosti  majú výnimočný význam, pretože ukázali, že generálny štrajk a prevzatie fabrík pracujúcimi a univerzít študentmi a študentkami sa môže udiať i v modernej, kapitalistickej, konzumne orientovanej krajine. Navyše, témy vyvolávané študentským hnutím a pracujúcimi vo Francúzsku (okrem iného slobodné rozhodovanie, kvalita života) si to namierili cez triedne línie a mali veľké následky pre možnosť revolučnej zmeny v obnovujúcej sa spoločnosti.9

22. marca 1968 študenti a študentky Univerzity v Nanterre, medzi nimi anarchista Daniel Cohn-Bendit, obsadili administratívne budovy svojej školy s požiadavkou na ukončenie vietnamskej vojny a ukončenie represií namierených voči ním, ako študujúcim. (Ich požiadavky boli podobné tým, v rámci ktorých protestovali študenti a študentky od Kolumbie po Berlin in loco parentis10.) Univerzita bola zavretá a demonštrácie sa rozšírili do Sorbonny. SNESUP (odbory združujúce vyučujúcich na stredných a vysokých školách) volali po štrajku a študentské odbory, UNEF, zorganizovali na 6. máj demonštráciu. V tento deň došlo ku konfliktu medzi políciou a protestujúcimi v parížskej latinskej štvrti; demonštranti stavali v uliciach barikády, a mnohí boli brutálne zbití políciou. Od siedmeho mája sa počet protestujúcich zvyšoval na dvadsať až päťdesiat tisíc ľudí, pochodujúcich cez Etoile za spevu internacionály. Počas niekoľko nasledujúcich dní sa zrážky medzi políciou a demonštrujúcimi stávali stále násilnejšie a verejnosť bola pobúrená policajnými represiami. Začali rozhovory medzi študentskými a učiteľskými odbormi a ďalšími odborovými organizáciami a UNEF spolu s FEN (učiteľské odbory) volali po neobmedzenom štrajku a demonštráciách. 13. mája, sa okolo šesťstotisíc ľudí stretlo na protestnom pochode Parížom.

Ten istý deň vstúpili pracujúci v závode Sud-Aviation v Nantes (mesto s najsilnejšími anarchosyndikalistickými tendenciami o Francúzsku11) do štrajku. Táto akcia spustila generálny štrajk, najväčší v histórii, do ktorého bolo zapojených desať miliónov ľudí – nádenne pracujúci i odborní špecialisti, hráči futbalu i intelektuálne špičky.“12. Banky, pošty, čerpacie stanice i obchodné domy zavreté, metro i autobusová doprava bola zastavená, a vršiace sa odpadky potom, čo do štrajku vstúpili smetiarske podniky. Sorbonna bola obsadená študujúcimi, vyučujúcimi i kýmkoľvek, kto chcel prísť a zúčastniť sa diskusie. Politický dialóg, ktorý otváral viaceré základy francúzskej kapitalistickej spoločnosti pokračoval niekoľko dní. Plagáty a graffity v Paríži oznamovali: Je zakázané zakazovať. Život bez mŕtvych časov. Všetku silu fantázii. Čím viac konzumuješ, tým menej žiješ. Máj a jún 1968 sa stali „útokom  na zavedený poriadok“ a „festivalom ulíc“13. Staré línie medzi strednou triedou a triedou pracujúcich sa často stávali nebadanými, keď mladí pracujúci a študujúci nachádzali rovnaké požiadavky: oslobodenie od represívneho autoritatívneho systému (v univerzite alebo fabrike) a právo na rozhodnutie o svojom živote.

Francúzsko stálo na pokraji totálnej revolúcie. Generálny štrajk ochromil krajinu. Študenti a študentky obsadzovali univerzity, to isté sa dialo v priemyselných závodoch. Čo ostávalo spraviť pre pracujúcich, bolo uviesť fabriky späť do činnosti, uskutočniť priamu spontánnu akciu a neuspokojiť sa s ničím než s úplnou samosprávou. Žiaľ, toto sa nestalo. Autoritárska politika a byrokratické metódy umierajú ťažko a väčšina francúzskych odborových organizácií bola osedlaná oboma. Rovnako ako v Španielsku, Komunistická strana pracovala proti priamej, spontánnej akcii ľudí v uliciach: Revolúcia musí byť diktovaná zhora. Vedenie CGT (komunistické odbory) sa snažilo zabrániť kontaktom medzi študentskou a pracujúcou časťou protestného hnutia, a spojená ľavica sa čoskoro ukázala byť nemožnosťou. Potom čo de Gaulle a polícia zmobilizovali svoje sily a prepuklo ešte väčšie násilie, mnoho štrajkujúcich pristúpilo na obmedzené požiadavky (vyššie platy, skrátený pracovný čas apod.) a vrátilo sa do práce. Študentské hnutie pokračovalo vo svojej stále krvavejšej konfrontácii s políciou, ale správny moment už bol preč. do konca júna sa Francúzsko vrátilo do „normálnosti“ pod vedením rovnakého gaullistického režimu.

To čo sa stalo v roku 1968 vo Francúzsku je zásadne spojené s Španielskou revolúciou v roku 1936; v oboch prípadoch sa stali anarchistické princípy nie iba predmetmi diskusií, ale boli prevedené do praxe. Dôvodom, prečo francúzska pracujúca trieda nikdy nedosiahla samosprávu na pracoviskách môže byť, že anarchosyndikalizmus nebol vo Francúzsku v období pred rokom 1968 takým rozšíreným ako to bolo v Španielsku v 30-tych rokoch. Samozrejme, toto je hrubé zjednodušenie, odôvodnenia „pádu“ revolúcie môžu pokračovať do nekonečna. Rozhodujúcim tu opäť je, že sa to vôbec stalo. Udalosti z roku 1968 vyvrátili bežné predstavy, že revolúcia v rozvinutej kapitalistickej krajine je nemožná. Deti z rodín francúzskej strednej a pracujúcej triedy, vychovávané k pasivite, nezmyselnému konzumentstvu, a/alebo odcudzenej práci odmietli omnoho viac než iba kapitalizmus. Spochybnili autoritu samú o sebe, požadujúc právo po slobodnej a zmysluplnej existencii. Dôvody na revolúciu v modernej industriálnej spoločnosti takto už nie sú obmedzené iba na hlad a materiálnu núdzu, ale zahŕňajú túžbu po ľudskom oslobodení od všetkých foriem nadradenosti, v podstate radikálnu zmenu samotnej „kvality každodenného života.“14 Predpokladajú nevyhnutnosť slobodnej spoločnosti. Anarchizmus už nemôže byť zamieňaný s anachronizmom.

Často sa hovorí, že anarchizmus žije v svete snov, ktoré prídu a nevidí veci,. ktoré sa dejú dnes. My ich však vidíme príliš dobre a v ich skutočných farbách a to je to, čo nás núti nosiť sekeru do lesa predsudkov, ktoré nás obklopujú.15
Peter Kropotkin

Sú dva hlavné dôvody, prečo revolúcia vo Francúzsku neuspela: (1) nedostatočná príprava po teoretickej i praktickej stránke anarchizmu a (2) nesmierna sila Štátu spojená s autoritárskymi a byrokratickými tendenciami v potenciálnych ľavicových skupinách. V Španielsku bola revolúcia rozšírenejšia a húževnatejšia z dôvodu obsiahlej prípravy. Aj tak bola napokon stále porazená fašistickým Štátom a autoritárskou ľavicou. Je dôležité zohľadniť tieto dva faktory vo vzťahu k súčasnej situácii v USA. Nečelíme iba silnému Štátu, ktorého ozbrojené sily, polícia a nukleárne zbrane sú schopné zničiť ľudskú rasu, ale taktiež čelíme prenikavej vážnosti autority a hierarchických foriem, ktorých pokračovanie je každodenne zaistené výchove k pasivite vytváranej rodinou, školou, kostolom či televíziou. Navyše USA sú veľkou krajinou s malými a iba sporadickými anarchistickými aktivitami. Mohlo by sa zdať, že sme nielen nepripravení, ale dokonca zakrpatení Štátom silnejším, než to bolo Francúzsko a Španielsko dokopy.

Ale kam nás dovedie určenie nepriateľa ako bezohľadného, nepremožiteľného obra? Ak zabránime, aby sme boli paralyzovaní fatalizmom, môže nás to prinútiť predefinovať revolúciu spôsobom, ktorý by zameral na anarchofeminizmus, ako kostru boja za ľudské oslobodenie. Sú to ženy, ktoré teraz držia kľúč k novej koncepcii revolúcie, ženy, ktoré ukázali, že revolúcia nemusí už znamenať uchopenie moci alebo nadvlády jednej skupiny nad druhou – pod žiadnymi okolnosťami, na akokoľvek dlho. Je potrebné zničiť samotnú nadvládu. Závisí na tom samotné prežitie planéty. Ľuďom už nemôže byť dovolené chlípne manipulovať životným prostredím pre svoj vlastný úžitok, tak ako im už nemôže byť dovolené systematicky ničiť celú ľudskú rasu. Prítomnosť hierarchie a autoritárskych princípov ohrozuje existenciu ľudstva i planéty. Globálne oslobodenie a libertínska politika sa stali nevyhnutnými, nielen utopickými potrubnými snami. Musíme „nadobudnúť podmienky pre život umožňujúce prežiť“. 16

Zamerať sa na anarchofeminizmus ako nevyhnutnej revolučnej kostry pre náš boj neznamená poprieť nesmiernosť úloh pred nami. Vidíme „príliš dobre“ korene príčin nášho útlaku a ohromnej sily nepriateľa. Vidíme ale taktiež, že cesta mŕtvych historických cyklov nedokončenej, či porazenej revolúcie od nás vyžaduje novú definíciu a novú taktiku – takú, ktorá poukáže na typ procesu „vyhĺbenia17“ opísaného neskôr v časti „Spraviť utópiu skutočnosťou“. Ako ženy, máme  obzvlášť záujem zúčastniť sa tohto procesu.

Pre vlastné prežitie, naučili sme sa tkať siete odporu, ktoré boli neviditeľnými pre oči „vládcov“

Vieme ako vyzerá topánka
pri pohľade zospodu,
poznáme filozofiu topánok...

Čoskoro sa rozšírime ako burina,
všade ale pomaly;
väznené rastliny sa vzbúria
s nami, pozície sa obrátia,
tehly múru narušia a spadnú.

nebudú žiadne topánky.
Zatiaľ sa nechávame urážať
a spíme; čakáme
pod vašimi nohami.
    Keď povieme Útok
nebude najskôr
počuť nič.18

Anarchistická príprava existuje aj v tejto krajine. Existuje v mysliach žien chystajúcich sa (často nevedome) na revolúciu, ktorá rozbije historickú nevyhnutnosť ako i samotný proces histórie.

Anarchizmus a Ženské hnutie
Rozvoj sesterstva je jedinečná hrozba, namierená voči základným spoločenským a fyzickým modelom hierarchie a nadvlády...19
Mary Daly

Po celej krajine začali fungovať nezávislé skupiny žien, fungujúce bez štruktúr, vodkýň a ostatných prvkov mužskej ľavice, vytvárajúce nezávisle a súčasne organizácie podobné tým anarchistickým z mnohých dôb a miest. Nijaká náhoda.20
Cathy Levine

Nedotkla som sa ženskej úlohy v Španielsku a Francúzsku, táto môže byť zhrnutá do jedného slova – nezmenená. Vzťahy mužov - anarchistov k ženám boli iba o málo lepšie ako kdekoľvek inde.21 Preto nutnosť feministickej anarchistickej revolúcie. Inak základné princípy, na ktorých je anarchizmus založený sa stanú úplným pokrytectvom.

Súčasné ženské hnutie a radikálne feministické analýza spoločnosti viac prispieva k libertínskym názorom. V podstate tvrdím, že feministky po roky boli nevedomými anarchistkami po stránke teoretickej i praktickej. Teraz potrebujeme stať sa vedome vnímajúcimi spojitosť medzi anarchizmom a feminizmom a použiť túto kostru pre naše myšlienky a aktivity. Musíme byť schopné veľmi jasne vidieť kam chceme ísť a ako sa tam dostať. Za cieľom byť efektívnejšími, za cieľom vytvárať budúcnosť, kde zdravý rozum je možný, musíme si uvedomiť, že to, čo chceme, nie je iba zmena, ale úplná premena

Radikálne feministická perspektíva je takmer čistým anarchizmom. Základná teória predpokladá nukleárnu rodinu ako základ pre všetky autoritárske systémy. Lekcie, ktoré dieťa prijíma od otca, učiteľa, šéfa, boha, sú POSLÚCHAŤ anonymný hlas Autority. Na postup z detstva do dospelosti sa musí stať plne kvalifikovaným automatom, neschopným spochybňovania alebo aspoň jasného rozmýšľania. Prechádzame do centra – Ameriky, kde čelíme všetkému, čo nám je povedané a ochromene prijímame všetku deštrukciu života okolo nás.

Čím sa feminizmus zaoberá je myseľ podriaďujúci proces – mužský panovačný prístup k okolitému svetu, dovoľujúci iba vzťah subjekt/objekt. Tradičná mužská politika redukuje ľudskú bytosť iba na stav objektu a následne jej vládne a manipuluje ju pre abstraktné „ciele“. Na druhú stranu ženy sa snažia rozvíjať vedomie „Ostatného“ vo všetkých sférach. Nachádzame vzťahy subjekt-subjekt ako nielen žiadúce, ale nevyhnutné (Mnohé z nás si zvolili pracovať iba so ženami a milovať iba ženy práve pre tento dôvod – takéto druhy vzťahov sú omnoho možnejšie.) Spolu pracujeme na rozširovaní nášho vcítenia sa a pochopenia ostatných žijúcich bytostí a na identifikovaní s týmito podstatami mimo nás, radšej než na ich zobjektivizovaní a zmanipulovaní. V tomto bode je rešpekt pre všetko živé predpokladom pre samotné prežitie.

Radikálne feministická teória taktiež kritizuje mužské hierarchické myšlienkové zákonitosti – v ktorých racionalita vládne nad senzualitou, myseľ dominuje intuícii a neodstrániteľné štiepenia a polarizácie (aktívny/pasívny, dieťa/dospelý, rozumný/nerozumný, práca/hra, spontánnosť/organizovanosť) nás odcudzujú od možnej ľudskej skúsenosti. Ženy sa snažia zbaviť týchto protikladných dvojíc, žiť v harmónii so svetom ako celkom, integrovanými ľuďmi  snažiacimi sa spoločne vyliečiť naše individuálne rany a schizmy.

Podľa skúseností so súčasným ženským hnutím, feministky zažívajú úspech i neúspech v odstraňovaní hierarchie a nadvlády. Verím, že ženy často hovoria a konajú ako „intuitívne“ anarchistky, teda blížime sa, resp. sme na pokraji úplného odmietnutia všetkých patriarchálnych princípov a organizovania sa. toto približovanie je však blokované mocnými a úskočnými formami, ktorými patriarchát preniká do našich myslí a vzájomných vzťahov. Žiť v rámci a zároveň byť ovplyvňovanými autoritárskou spoločnosťou nám často zabraňuje vytvoriť to dôležité spojenie medzi anarchizmom a feminizmom. Keď hovoríme, že bojujeme proti patriarchátu, nie je nám všetkým hneď jasné, že to znamená bojovať proti všetkým formám hierarchie, všetkým vodcovstvám,  všetkým vládam a samotnej idei autority. Naše podnety ku kolektívnej práci a malým nehierarchickým skupinám boli anarchistické, ale väčšinou sme ich tak nenazývali. A to je dôležité, pretože pochopenie feminizmu ako anarchizmu by mohlo odraziť ženy mimo reformistické a čiastočné opatrenia smerom k revolučnej konfrontácii so základnou povahou autoritárskej politiky.

Ak chceme „zničiť patriarchát“, potrebujeme hovoriť o anarchizme, vedieť čo to presne znamená a použiť tento základ na zmenu nás samotných, ako i štruktúr našich každodenných životov. Feminizmus neznamená kooperatívnu moc žien alebo ženu prezidentku; znamená to žiadnu kooperatívnu moc a žiadneho prezidenta či prezidentku. Ústavný dodatok o rovnoprávnosti nezmení spoločnosť, iba dá ženám „právo“ zastrčiť sa do hierarchickej ekonomiky. Rozdrvenie sexizmu znamená rozdrvenie akejkoľvek hierarchie – ekonomickej, politickej i osobnej. A to znamená anarchofeministickú revolúciu.

Kedy konkrétne boli feministky anarchistkami a kde sme sa zastavili? Počas toho, ako sa druhá vlna feminizmu prehnala koncom 60-tych rokov krajinou, formy, ktorými sa kryštalizovali ženské skupiny vyjadrovali nevyslovované libertínske vedomie. Vo vzdore voči súťaživým silovým hrám, neosobnej hierarchii a masovo organizačným taktikám mužskej politiky, ženy sa rozdelili do malých, rovnostárskych skupín, ktoré sa zaoberali osobnými témami každodenného života. Tvárou v tvár sme sa snažili dostať na koreň príčiny nášho útlaku zdieľaním našich dodnes neocenených skúseností a vnemov. Navzájom sme sa naučili, že politické nie je „tam vonku“, ale v našich mysliach a telách a v osobnej rovine. Osobné vzťahy nás mohli a naozaj aj obmedzovali tak ako politická trieda. Naša mizéria a nenávisť k sebe samým bola priamym dôsledkom mužskej nadvlády a dominancie – doma, na uliciach, v práci a v politických organizáciách.

Takto sa na mnohých miestach USA vytvorili C-R skupiny22, ako spontánna a priama (re)akcia na patriarchálne formy a štruktúry. dôraz na malé skupiny ako základné organizačné jednotky, na osobné i politické, na antiautoritárstvo a na spontánnu priamu činnosť bol principiálne anarchistický. Ale kde boli roky a roky príprav, ktoré zažali španielske revolučné aktivity? Štruktúra ženských skupín vyvolávala nápadnú podobu s anarchistickými skupinami v anarchosyndikalistických odboroch vo Španielsku a Francúzsku, i ďalších krajinách. Ešte sme sa nenazývali anarchistkami a vedome sa neorganizovali podľa anarchistických princípov. Vtedy sme ešte nemali ani vytvorenú informačnú sieť na komunikáciu a zdieľanie nápadov a schopností. Predtým než ženské hnutie bolo viac než hŕstka izolovaných skupín tápajúcich v tme po odpovediach, anarchizmus ako nešpecifikovaný ideál v našich mysliach existoval.

Verím, že posunutie žien na zjednotené pozície vyšlo z toho, že sme boli nositeľkami podpovrchového vedomia, ktoré, pokiaľ by bolo sformulované a konkretizované, mohlo nás priblížiť k úspechu úplnej revolúcie viac než akákoľvek predošlá skupina. Ženský intuitívny anarchizmus, pokiaľ by bol dobrúsený a vyjasnený, je neuveriteľným skokom vpred k ľudskému oslobodeniu. Radikálne feministické teórie vítajú feminizmus ako Definitívnu revolúciu. Toto je pravdou pokiaľ, a jedine pokiaľ, si uvedomíme a budeme nárokovať naše anarchistické korene. V momente, keď stratíme feministickú spojitosť s anarchizmom, zastavíme podstatu revolúcie a ocitneme sa v pasci „starej mužskej politickej koľaje“. Je čas prestať tápať v tme a vidieť čo sme urobili a čo robíme v kontexte toho, kde chceme napokon byť.

C-R skupiny boli dobrým začiatkom, avšak často uviazli v blate pri riešení osobných problémov, ktoré nepreskočili k priamej akcii a politickej konfrontácii. Skupiny, ktoré sa organizovali okolo konkrétnej témy alebo projekty občas zistili, že „tyrania bezštruktúrnosti“ môže byť taká deštruktívna ako „tyrania tyranie“23. Neúspech spájania organizovania sa so spontánnosťou často zapríčinil výstup tých schopnejších, či charizmatickejších do vodcovských rolí. Prichádzalo k nevôli a frustrácii tých, kto sa zrazu našli vo vnútorných bojoch, vzájomnom obviňovaní a bojoch o moc. Príliš často bola dôsledkom buďto úplná neúčinnosť práce, alebo návrat k oddanosti „čo potrebujeme, je viac štruktúr“ (v pôvodnom hierarchizujúcom zmysle tohto slova).

Ešte raz tvrdím, že to čo chýbalo, bola vyslovená anarchistická analýza. Organizácia nemá udusiť spontánnosť, alebo nasledovať hierarchické vzorce. ženské skupiny či projekty, ktoré sa ukázali byť najúspešnejšími boli tie, ktoré experimentovali s rôznymi premenlivými štruktúrami; rotácia funkcií a úloh, zdieľanie schopností pri práci, rovný prístup k informáciám a zdrojom, nemonopolizované rozhodovacie procesy a vyhradený čas na diskusiu o vývine skupiny. Ak sa ženy zaviažu na kolektívnu prácu, toto vyžaduje boj za odučenie pasivite (za eliminovanie „nasledujúcich“, v zmysle opaku od vedúcich) a za zdieľanie schopností a vedomostí (kvôli vyhnutiu sa vodcovstvu). Toto neznamená, že sa nemáme inšpirovať slovami a životmi iných; silné akcie silných jednotlivcov či jednotlivkýň môžu byť „nákazlivé“ a takto dôležité. Avšak musíme si dať pozor, aby sme nespadli späť do starých vzorcov správania.

Čo je pozitívne hľadisko, objavujúca sa štruktúra v rámci ženského hnutia v posledných rokoch v zásade nasleduje anarchistický model malých konkrétne orientovaných skupín neustále budujúcich neformálnu sieť pre komunikáciu a spoločnú činnosť pre konkrétny projekt či tému. Čiastkový úspech pri vyhnutiu sa vodcovstvu/“hviezdam“ či difúzia malých akčných projektov (Krízové centrum pre obete znásilnenia, Ženské zdravotné kolektívy) po celej krajine spôsobili, že je extrémne ťažké, aby sa ženské hnutie stotožnilo s jednou osobou či skupinou. Rastieme a množíme sa spôsobom nepochopiteľným pre hierarchizovanú mentalitu.

Toto však neznamená podceňovať nesmiernu silu nepriateľa. Najzradnejšou formou tejto moci je kooptácia, ktorá sa priživuje na krátkozrakých neanarchistických pohľadoch feminizmu bezvýznamných „sociálnych zmien“. Myslieť si, že sexizmus je zlo, ktoré môže byť vykorenené participáciou žien na tom ako sa veci dejú znamená poistiť náväznosť nadvlády a útlaku. „Feministický“ kapitalizmus je rozporom. Ak vytvoríme ženské úverové jednotky, reštaurácie, kníhkupectvá atď., musíme si byť isté, že sme tak urobili pre vlastné prežitie, za účelom vytvorenia kontrasystému, ktorého princípy vylúčia a poprú nekonečnú súťaž, tvorbu zisku a všetky formy ekonomického útlaku. Musíme sa zaviazať na „žitie na hranici“24, na antikapitalistických, nekonzumných hodnotách. Čo chceme nie je integrácia, ani štátny prevrat, ktorý by „previedol moc od jednej skupiny chlapcov k ďalšej.“25 Čo chceme je nič menej než úplná revolúcia, ktorej formy vynájdu budúcnosť nepoškvrnenú nerovnosťou, nadvládou, či neúctou k jedinečnosti – v skratke, feministicko-anarchistickú revolúciu. Verím, že ženy vedia od začiatku ako sa pohnúť v smere ľudského oslobodenia; potrebujeme iba zatriasť pretrvávajúcimi mužskými politickými formami a vyhláseniami a zamerať sa na našu vlastnú anarchistickú ženskú analýzu.

Kam pôjdeme odtiaľto? Spraviť utópiu skutočnosťou

„Ach, vaše vízie sú romantickou sračkou, sentimentálne pobožným, tenkým idealizmom.“ „Venujete sa poézii, pretože nedokážete podať konkrétny detail.“ Toto tvrdia slabé hlasy v mojej (vašej) hlave. Ale predok mojej hlavy vie, že keby ste tu boli so mnou, mohli by sme hovoriť. A v rozhovore by sa vyskytlo (konkrétne, detailne) ako by sa to či ono malo riešiť, ako by to malo byť. Čo mojej vízii naozaj chýba, sú konkrétne, detailné ľudské telá. Potom by nešlo o tenkú víziu, ale o efektnú realitu.26
Su Negrin

Namiesto strachu a izolácie, mali by sme byť v našich malých skupinách – diskutovať, plánovať, tvoriť a spôsobovať problémy... mali by sme sa interesovať, vytvárať feministické aktivity, pretože z toho všetky máme radosť; v prípade absencie tejto činnosti, ženy si vezmú upokojujúci prostriedok, zbláznia sa a spáchajú samovraždu. 27
Cathy Levin

Tie z nás, ktoré zažili vzrušenie protestov v sede, pochodov, študentských demonštrácií a REVOLÚCIE TU A TERAZ v 60-tych rokoch, možno sa teraz cítia byť v dezilúzii a naprosto cynické voči čomukoľvek, čo sa deje v 70-tych rokoch. Vzdať sa, či ustúpiť sa zdá byť jednoduchšie než čeliť vyhliadke na desaťročia bojov a napokon možnú konečnú prehru. Momentálne nám chýba dostatok základov, na ktorých by sme videli proces revolúcie. Bez toho sme odsúdené na prehru, izolovaný boj, či individuálne riešenie. Typ základných princípov, či styčných bodov, ktoré poskytuje anarchofeminizmus sa zdá byť predpokladom pre udržateľnú snahu po dosiahnutí „utopických“ cieľov. Pohľadom na Španielsko a Francúzsko, vidíme, že skutočná revolúcia nie je „ani náhodným dianím, ani štátnym prevratom riadeným zhora.“28 Vyžaduje roky príprav: výmeny názorov a informácií, zmien v myslení i správaní, vytvorenie politických i ekonomických alternatív voči kapitalistickým hierarchickým štruktúram. Zahŕňa spontánnu priamu činnosť autonómnych jedincov skrz kolektívnu politickú konfrontáciu. Je dôležité „oslobodiť svoju myseľ“ a svoj osobný život, ale nie je to dostačujúce. Oslobodenie nie je izolovanou skúsenosťou; spája sa s ostatnými ľudskými bytosťami. Neexistuje osamotená „oslobodená žena“.

Čiže hovorím o dlhotrvajúcom procese, sériách akcií, v ktorých sa odnaučíme pasivite a naučíme sa kontrolovať náš vlastný život. Hovorím o „vyhĺbení“ súčasného systému cestou vytvárania mentálnych a fyzických (konkrétnych) alternatív voči veciam ako fungujú teraz. Romantický obraz malej ozbrojenej guerilly zvrhnúcej americkú vládu je prežitý a zastaraný (ako všetka mužská politika) a zásadne nesúvisiaca s touto koncepciou revolúcie. Dočkali by sme sa rozdrvenia, keby sme sa po nej vydali. Miesto toho, ako hovorí plagát: „Čo chceme nie je zvrhnutie vlády, ale situácia, v ktorej vláda padne.“ To je čo sa stalo (dočasne) v Španielsku a takmer stalo vo Francúzsku. Či bude v určitej fáze potrebný ozbrojený boj, je otázkou do diskusie. Anarchistický princíp, ktorý hovorí „majetky tvoria konce“ na prvý pohľad zahrňuje pacifizmus, avšak sila štátu je taká veľká, že je ťažké byť úplne nenásilnými. (Ozbrojený odpor bol rozhodujúcim vo Španielsku a rovnako sa zdal dôležitým vo Francúzsku.) Avšak otázka pacifizmu si vyžaduje ďalšiu diskusiu a ja sa tu snažím predovšetkým zdôrazniť prípravu potrebnú na premenu spoločnosti, prípravu, ktorá zahŕňa anarchofeministické základy, dlhotrvajúcu revolučnú trpezlivosť a kontinuálnu aktívnu konfrontáciu so zakotvenými patriarchálnymi postojmi.

Súčasné taktiky prípravy sú veci, ktorými sa zaoberáme už dlhší čas. Musíme pokračovať a rozvíjať ich ďalej. Ich funkciu vidím v troch úrovniach: (1)“edukačnej“ (zdieľanie názorov, myšlienok, skúseností), (2)ekonomickej/politickej a (3)osobnej/politickej.

Pod pojmom „edukačná“ nemám na mysli „prinášanie slov masám“, „predpisovanie bytia pre jedincov“. Hovorím o mnohých metódach, ktoré sme rozvinuli na vzájomné zdieľanie našich životov – od písania (naša sieť feministických publikácií), študijných skupín a ženských rádií a televíznych programov, až po demonštrácie, pochody a pouličné divadlo. Masmédiá sa zdajú byť zvlášť dôležitým priestorom pre revolučnú komunikáciu a vplyv – uvedomte si ako sú naše vlastné životy deformované rádiom a televíziou.29 Osamote a v izolácii, tieto prostriedky sa môžu zdať neefektívnymi, avšak ľudia uskutočňujú zmenu písaním, čítaním, rozprávaním a počúvaním rovnako, ako aktívnou účasťou v politických hnutiach. Vyjsť spoločne do ulíc rozbíja pasivitu a vytvára kúzlo spoločného úsilia a životnej energie, ktorá nám môže pomôcť udržať sa a zmeniť sa. Moja vlastná premena od amerického dievčaťa po anarchofeministku sa diala na základe desaťročia čítania, diskusií a angažovania sa s mnohými rôznymi ľuďmi a politickými prúdmi – od stredozápadu po západné a východné pobrežie. Moje skúsenosti môžu byť v niektorých smeroch jedinečné, ale nie sú. Myslím výnimočne. Na mnohých, mnohých miestach tejto krajiny sa ľudia pomaly začínajú zamýšľať nad vecami, ktoré ich ovplyvnili či prinútili k súhlasu a pasivite. Boh a vláda už nie sú tými autoritami ako bývali. Cieľom nie je minimalizovať rozsah moci cirkvi a štátu, ale zdôrazniť, že na prvý pohľad bezvýznamné zmeny v mysli a správaní, pokiaľ upevnené v kolektívnej akcii, vytvárajú skutočný problém pre patriarchát.

Ekonomická/politická taktika spadá do kráľovstva priamej akcie a „úmyselnej ilegality“ (termín Daniela Guerina). Anarchosyndikalizmus špecifikuje tri základné formy priamej akcie – sabotáž, štrajk, bojkot. Sabotáž znamená „marenie pravidelného procesu výroby všetkými možnými spôsobmi“30 Stále častejšie a častejšie je sabotáž prevádzaná ľuďmi nevedome ovplyvňovanými meniacimi sa spoločenskými hodnotami. Robiť tak malo práce ako je možné a tak pomaly ako je to možné je bežná prax zamestnancov, keďže sa takto obracia hore nohami celý pracovný proces (častá taktika odborov počas štrajku).

Sabotáž môže byť použitá na zefektívnenie štrajku. Štrajk sám o sebe je najmocnejšou zbraňou pracujúcich. Akýkoľvek individuálny štrajk má potenciál paralyzovať systém, pokiaľ sa rozšíri do ostatných odvetví a stane sa generálnym štrajkom. Úplná sociálna revolúcia je iba krokom navyše. Samozrejme, generálny štrajk musí mať ako konečný cieľ samosprávu pracujúcich, inak sa revolúcia stane „mŕtvo narodenou“ (ako vo Francúzsku, 1968).

Bojkot môže byť taktiež silnou zbraňou. V spojení s ďalšími formami sa môže stať katalyzátorom ekonomických a spoločenských zmien. Odmietnuť voliť, platiť dane, alebo participovať na kapitalistickej súťaži a prehnanej spotrebe, to všetko sú významné činnosti, spolu s podporou alternatívnych, neziskových štruktúr. Spotreba a konzum je jednou z hlavných zbraní kapitalizmu. Jej bojkot je taktikou, ktorá dokáže zmeniť kvalitu každodenného života. Odmietnuť voliť býva často skôr vyjadrením pasivity, či beznádeje, než vedomého politického stanoviska voči pseudodemokracii, kde sila a peniaze volia politické elity. Nevoliť môže znamenať viac, než tichý súhlas, pokiaľ sa zároveň zúčastňujeme tvorby skutočne demokratických foriem v alternatívnej sieti anarchistických skupín.

Toto nás privádza do tretej úrovne – osobnej/politickej -, ktorá je živo spojená s predošlými dvoma. Anarchistické skupiny dlho boli revolučnými organizačnými štruktúrami. V anarchosyndikalistických odboroch fungovali ako skúšobné zázemie pre samosprávu na pracoviskách. Môžu existovať ako dočasné zoskupenia jedincov kvôli krátkodobým cieľom, „stálejšie“ kolektívy (ako alternatíva voči profesionalizmu a kariérnemu elitárstvu), alebo žijúce kolektívy, kde sa jedinec učí ako sa zbaviť vzájomnej nadvlády alebo vlastníctva vo vzťahu dvoch ľudí. Potenciálne, anarchistické skupiny sú základom, na ktorom môžeme budovať novú libertínsku, nehierarchickú spoločnosť. Spôsob akým žijeme mení spôsob, ktorým myslíme a vnímame (a naopak), a pokiaľ sa zmeny vo vedomí stanú zmenami v správaní a činnosti, revolúcia začala.

Uskutočnenie utópie zahŕňa mnoho úrovní boja. Okrem toho, na špecifikovanie taktiky, ktorá môže byť neustále rozvíjaná a menená, potrebujeme politickú súdržnosť a húževnatosť: silu a schopnosť vidieť za prítomnosťou radostnú, revolučnú budúcnosť. Prejsť túto cestu vyžaduje viac než iba čestnú záruku. Každý/á z nás sa musí dennodenne a dlhodobo snažiť zrealizovať možné a spraviť z neho skutočné.

Premena budúcnosti

Kedysi som si myslela, že pokiaľ sa revolúcia neudeje zajtra, všetci budeme odsúdení na katastrofický zánik. Už neverím v delenie na pred a po revolúcii a myslím, že sa všetci odsudzujeme na neúspech a beznádej, pokiaľ budeme uvažovať týmto spôsobom. Verím, že čo všetci potrebujeme, čo všetci nevyhnutne vyžadujeme, v zmysle pokračovania boja (napriek obmedzeniam našich každodenných životov) je NÁDEJ, teda vízia do budúcnosti, tak nádhernej a veľkej, že nás ťahá ďalej vpred, k zdola budovanému vnútornému i vonkajšiemu svetu obývateľného a poskytujúcemu priestor na sebanaplnenie pre všetkých.* Verím, že nádej existuje. Naše rozdielne hlasy popisujú rovnaký sen a „iba sen môže roztrieštiť kameň, ktorý upcháva naše ústa“.31 Pokiaľ rozprávame, meníme. A pokiaľ meníme, premeníme seba i budúcnosť, zároveň.

Je pravdou, že neexistuje riešenie, individuálne, či v našej spoločnosti.32 Ale pokiaľ ešte môžeme vyvážiť toto deprimujúce poznanie vedomím radikálnych zmien, ktoré sme zažili – v našich mysliach i životoch – zrejme môžeme mať odvahu pokračovať v tvorbe sna skutočným. Pravdaže nie je ľahké čeliť každodennému útlaku a stále si udržiavať nádej. Ale je to naša jediná šanca. Pokiaľ sa zriekneme nádeje (schopnosti vidieť súvislosti, snívať súčasnosť do budúcnosti), potom sme prehrali. Nádej je ženským najsilnejším revolučným nástrojom; je to, čo dávame všetkým navôkol, keď s nimi zdieľame naše životy, našu prácu, našu lásku. Ťahá nás to preč od sebanenávisti, sebaobviňovania a fatalizmu, ktorý nás väzní v oddelených celách. Ak podľahneme kríze a zúfalstvu teraz, prijímame tým nevyhnutnosť autoritárskej politiky a patriarchálnej nadvlády („zúfalstvo je najväčšou zradou, najchladnejším lákadlom; veriť, že nepriateľ napokon zvítazí“33 - Marge Piercy). Nesmieme náš hnev a bolesť nechať pretaviť do beznádeje alebo krátkodobých „riešení“. Nič čo môžeme urobiť nestačí, avšak na druhú stranu tieto „malé zmeny“, ktoré tvoríme v našich mysliach, našich životoch, životoch iných ľudí, nie sú celkom zbytočné a bezvýsledné. Trvá dlhú dobu vytvoriť revolúciu: je to niečo, na čo sa človek pripravuje, ale žije teraz. Premena budúcnosti nebude okamžitá, ale bude úplná... kontinuita myšlienky a činu, jedinca a kolektívu, spontánnosti a organizovanosti, rozšírenie od toho čo je, k tomu čo byť môže.

Anarchizmus poskytuje základ pre túto premenu. Je to vízia, sen, možnosť, ktorá sa stane skutočnou, pokiaľ ju budeme žiť. Feminizmus je spojením, ktoré posúva anarchizmus do budúcnosti. Ak napokon tú spojitosť jasne uvidíme, ak túto víziu uchopíme, ak odmietneme byť znásilnenými to nádejou, prekročíme hranicu ničoty a nájdeme bytie, v súčasnosti ťažko predstaviteľné. „Bude to pokračujúci boj v každom/každej z nás, zrodiť túto víziu34, ale musíme to spraviť. Musíme „riadiť náš hnev ako slonov do bitky“.

* A sebanaplnenie nemyslím iba v zmysle základných potrieb na prežitie (nevyhnutné jedlo, odev, útočisko...), ale taktiež v zmysle psychických a sociálnych potrieb (životné prostredie bez útlaku, ktoré podporuje a živí úplnú slobodu rozhodovania...)

Poznámky
V originále „his-story“, teda zároveň história i jeho príbeh (pozn. prekl.)
Emma Goldman, „Anarchism: What it really stands for“, Red Emma speaks (Vintage Books, 1972), s. 59
Su Negrin, Begin at Start (Times Change Press, 1972), s. 128.
Murray Bookchin, On Spontaneity and Organization, Liberation, March, 1972, s.6.
Paul Berman, Quotations from the Anarchists (Praeger Publishers, 1972), s. 68.
Sam Doigoff, The Anarchist Collectives (Free Life Editions, 1974), s. 27.
Ibid, s.6, 7, 85.
Daniel a Gabriel Cohn-Bendit, Obsolete Communism - The Left Wing Alternative (McGraw-Hill, 1968), s.256.
Pozri Murrey Bookchin - Post Scarcity Anarchism (Ramparts Press, 1974)
miesto rodičov (pozn. prekl.)
Ibid, s.262.
lbid, s.250.
Bookchin, On Spontaneity and Organization, s. 11-12.
Bookchin, Post Scarcity Anarchism, s.249.
Berman, s.146.
Bookchin, Post Scarcity Anarchism, s.40.
Bookchin, On Spontaneity and Organization, s.10.
Margaret Atwood, "Song of the Worms", You Are Happy (Harper & Row, 1974), s.35.
Mary Daly, Beyond God the Father (Beacon Press, 1973), s. 133.
Cathy Levine, "The Tyranny of Tyranny", Black Rose 1, s.56.
Pozri napríklad Liz Willis, Women in the Spanish Revolution, Solidarity Pamphlet No. 48.
C-R skupiny = Counsciousness Raising groups (v preklade zhruba skupiny na zdvihnutie vedomia), skupiny často zakladané v 60-tyh rokoch, mali byť miestom pre ženy a diskusiu o ich emočných a osobných problémoch a skúsenostiach s patriarchátom (pozn. prekl.)
Pozri Joreen - "The Tyranny of Structurelessness", Second Wave, Vol. 2, No. 1, a Cathy Levine - "The Tyranny of Tyranny", Black Rose 1.
Daly, s.55.
Robin Morgan, prejav v Boston College, Boston, Mass., Nov., 1973.
Negrin, s.171.
Levine, s.50.
Doigoff, s. 19.
Pozri Cohn-Bendit
Goldman, "Syndicalism: Its Theory and Practice", Red Emma Speaks, s.71.
Marge Piercy, "Provocation of the Dream".
Fran Taylor, "A Depressing Discourse on Romance, the Individual Solution, and Related Misfortunes", Second Wave, Vol. 3, No. 4.
Marge Piercy, "Laying Down the Tower", To Be of Use (Doubleday, 1973), s.88.
Laurel, "Towards a Woman Vision", Amazon Quarterly, Vol. 1, Issue 2 s.40.

z originálu Peggy Kornegger – Anarchism: Femminist Connection, dostupnom na http://www.cluefactory.org.uk/ace/rumours/kornegge.html [1]
preložil Maťo