Nasledujúci text je výňatkom z eseje Socializmus, Anarchizmus a Feminizmus, ktorú Carol Ehrlich publikovala prvýkrát v roku 1977, a ktorá sa okrem iného o dva roky na to objavila v knihe Reinventing Anarchy: What anarchists are thinking these days. Z pôvodného textu vynechávam predovšetkým úvodnú časť, kde sa Ehrlich venuje vzťahu anarchizmu (anarchofeminizmu) so socialistickými prúdmi. Tento problém je jednak diskutovaný i v zvyšnej (preloženej) časti textu, jednak sa v ňom Ehrlich až príliš zaoberá reáliami amerického feministického hnutia 70. rokov, ktoré majú menší význam pre uchopenie načrtnutého problému pre nás a dnes.

Ehrlich volá po zblížení anarchizmu (anarchofeminizmu) a situacionizmu. Nie je potrebné sa na tomto mieste púšťať do príliš detailných rozborov teoretických perspektív, kľúčové body a koncepty sú predstavené a obzrejmené v kontexte anarcho-feministickej politiky priamo v texte. V skratke, situacionizmus prináša podľa Ehrlich pre anarchofeminizmus šancu prekonať niektoré problémy, s ktorými si prax anarchofeministických skupín v 70. rokoch nevedela poradiť a často na nich stroskotávala. Šlo najmä o otázku moci, dominancie a nerovnosti v organizácii nehierarchických kolektívov a následnú antiautoritársku politiku v situácii, keď sa autorita objavuje takpovediac "sama" a mimo formálnych štruktúr. Druhým (a azda ešte podstatnejším) argumentom Ehrlich je otázka "trojitého" útlaku zo strany štátu, kapitalizmu a patriarchátu. Anarchofeminizmus upozorňuje, že nie je dostatočné zaoberať sa iba niektorou s týchto zložiek, všetky tri sú podstatné pre oslobodenie (alebo oslobodzovanie) sa. Ehrlich túto tézu posúva ešte ďalej a využívajúc situacionistické myšlienky neuvažuje o štáte, kapitalizme a patriarcháte ako o troch (hoci navzájom súvisiacich) zložkách nadvlády človeka nad človekom, ale ako o troch súčastiach jedného komplexného systému útlaku, kde poradiť si s jednou z nich nepostačuje.

Hoci sa téma moci v anarchistických skupinách a aktivitách, téma elitárstva, hierarchie a praktickej nerovnosti (v osobnej rovine) v posledných rokoch v československom hnutí vyskytuje, nazdávam sa, že stále nie je celkom docenená, pre mnohé organizácie a aktivity je skôr bočným javom (ustupujúcim "pragmatickým" problémom aktivity), neobsahuje široké množstvo situácií a spôsobom ako takéto hierarchie môžu vznikať a vôbec chýba hlbšia analýza a reflexia našej každodennej praxe ako anarchistov/tiek.

Hoci článok sám o sebe nie je zvlášť náročný v porovnaní s niektorými teoretickými textami, ktoré v Československu vychádzajú (a Ehrlich sa snaží operovať naozaj na rovine príkladov z každodennosti bez hlbších abstrakcií, pričom jej štýl je často až ľahko poetický), možno odporučiť čítať ho spolu s niekoľkými ďalšími textami. Rozoberať na tomto mieste do detailu históriu, princípy či rozpory prúdov ako socialistický či radikálny feminizmus a situacionizmus je zbytočné. Ohľadom feminizmu, v Československu vyšlo nemálo titulov, ktoré mapujú vývoj feministického myslenia – a to tak v akademickejšom, ako i prístupnejšom podaní (ABC Feminizmu of Nesehnutí môže byť príkladom príhodnej sekundárnej literatúry). Situacionizmusa venovalo niekoľko príspevkov napríklad v A-Kontre, nedávno vyšiel taktiež český preklad knihy Spoločenstvo Spektáklov od Guya Deborda ako zásadný titul situacionistickej teórie. Tyrania bezštruktúrnosti od Joreen, ktorá je diskutovaná v tomto článku, vyšla (a stále pravdepodobne patrí medzi najzaujímavejšie preklady v československom prostredí) v Zborníku textov k diskusii, ktorý vydala Solidarita a objavila sa i v Existenci. Texty samotnej Carol Ehrlich v češtine ani slovenčine vo väčšej miere sprístupnené nie sú, jej tézy sa však dajú sledovať v kontexte širšej anarchofeministickej teórie publikovanej okrem iného najmä v časopisoch Příma Cesta či A-Kontra (článok Peggy Kornegger uvedený v ďalšom texte napríklad spadá do podobného časového obdobia a v mnohých problémoch sa dotýka témy, ktorou sa zaoberá Ehrlich). Ehrlich píše v kontexte 70. rokov v USA, kedy vzťah mnohých sociálnych hnutí bol komplikovanejší ako si asi vieme predstaviť dnes. To ale neuberá hlavným myšlienkam článku ich silu, skôr iba komplikuje kontextuálne ilustrácie.

Ešte niekoľko technických poznámok. Celý príspevok je prekladaný bez odkazov a referencií na iné texty, ktoré Ehrlich uviedla v pôvodnom texte. Dôvodom je ich zbytočnosť pre účel článku, pre "serióznejšie" (resp. "formálnejšie" či "akademickejšie") čítanie je ich možné nájsť v originálnom anglickom texte (nachádza sa v anglickej sekcii stránok). Čo sa týka prekladu, okrem bežných nástrah je v tomto prípade pascou slovo spectacle, ktoré napokon uvádzam ako spektákel. Ide o poslovenčinú verziu českého slova spektákl (ktorý sa už objavil v niekoľkých prekladoch) a anglického spectacle, napriek tomu, že v slovenčine sa so spektáklom prakticky nestretneme. Keďže je tento termín ale vysvetlený v samotnom texte, ponechal sme ho v tejto podobe, miesto prekladania v iných formách (napr. ako "výjav").

Carol Ehrlich

Radikálny a anarchistický feminizmus

V centre pozornosti všetkých radikálnych feministiek a sociálno-anarchistických feministiek stojí súbor spoločných otázok: kontrola nad vlastným telom; alternatívy k nukleárnej rodine a heterosexualite; nové metódy starostlivosti o dieťa, ktoré by oslobodili dieťa i rodiča; ekonomické sebaurčenie; ukončenie pohlavných stereotypov vo vzdelávaní, médiách a na pracovisku; zrušenie represívnych zákonov; koniec mužskej autority, vlastníctva a kontroly nad ženami; poskytnutie ženám prostriedky na rozvoj vlastných schopností a pozitívneho postoja k sebe samým; ukončenie utláčajúcich citových vzťahov; a to čo situacionizmus nazýva "znovuobjavenie každodenného života".

To znamená, že existujú mnohé body na ktorých sa radikálne a anarchistické feministky zhodnú. Anarchistické feministky sa ale zaujímajú o niečo viac. Keďže sú anarchistkami, snažia sa o ukončenie všetkých mocenských vzťahov, všetkých situácií, v ktorých sa ľudia môžu navzájom utláčať. Na rozdiel od neanarchistických radikálnych feministiek, neveria, že by moc v rukách žien mohla viesť k spoločnosti bez nátlaku. A na rozdiel od väčšiny socialistických feministiek, neveria, že by niečo dobré mohlo vzísť z masového hnutia s elitným vedením. V skratke, ani štát pracujúcich ani matriarchát neodstránia útlak všetkých. Cieľom teda nie je "zmocniť" sa moci ako nabádajú socialistky, ale ju odstrániť.

Na rozdiel od všeobecných predstáv, všetky sociálne anarchistky sú socialistkami. To znamená, že chcú vziať bohatstvo z rúk menšiny a redistribuovať ho medzi všetkých členov a členky komunity. A veria, že ľudia musia navzájom spolupracovať ako komunita a nie žiť ako izolovaní jednotlivci. Pre anarchistky sú ale kľúčovými otázkami vždy moc a sociálna hierarchia. Ak štát – aj štát reprezentujúci pracujúcich – pretrvá, opäť zavedie formy nadvlády a niektorí ľudia nebudú slobodní. Ľudia nie sú slobodní, pretože prežívajú, prípadne sú i ekonomicky zabezpečení. Sú slobodní iba keď majú moc nad vlastnými životmi vo vlastných rukách. Ženy, ešte výraznejšie než muži, majú nad svojimi životmi iba veľmi malú moc. Dosiahnuť takúto autonómiu a trvať na tom, aby ju mali všetci, je hlavným cieľom anarchistického feminizmu.

Moc nikomu a všetkým: Každému moc podľa jeho/jej života, nie iných.

O činnosti

To je teória. Čo ale s praxou? Tak isto, radikálny a anarchistický feminizmus toho majú spoločného viac než ktorýkoľvek z nich so socialistickým feminizmom. Oba sa snažia o vytvorenie alternatívnych inštitúcií a oba berú veľmi vážne politiku osobného. Socialistický feminizmus tieto dva prvky skôr nepovažuje za zvlášť dôležité pre revolučnú prax.

Rozvinúť alternatívne formy organizácie znamená vytvoriť svojpomocné kliniky, miesto snaženia sa o pretlačene jednej radikálky do dozornej rady nemocníc; znamená to ženské video skupiny a tlačoviny miesto komerčných televízií a novín; živé kolektívy miesto izolovaných rodín; krízové centrá pre pomoc obetiam násilia; potravinové družstvá; rodičmi kontrolované centrá dennej starostlivosti; slobodné školy; tlačové družstvá; alternatívne rozhlasové kolektívy a tak ďalej.

Avšak vytvorenie alternatívnej inštitúcie prináša iba minimálny úžitok ak jej štruktúra kopíruje kapitalistické a hierarchické modely, ktoré tak dobre poznáme. Mnoho radikálnych feministiek si toto skoro uvedomilo: to je dôvod pre ktorý sa snažia, aby ženy vnímali svet iným spôsobom (cez "consciousness-raisness group"[1]) a pre ktorý sa snažia o premenu foriem pracovných medziľudských vzťahov (skrz malé skupiny bez vedenia, kde sa úlohy striedajú a zručnosti a vedomosti zdieľajú). Snažili sa o toto v hierarchickej spoločnosti, ktorá poskytovala iba model nerovnosti. Samozrejme, poznanie anarchistickej teórie a v nej obsiahnuté modely organizácie by boli nápomocné. Vyzbrojené týmto poznaním by sa radikálne feministky mohli vyhnúť niektorým chybám, ktoré urobili – a mohli lepšie prekonať niektoré ťažkosti, s ktorými sa stretli, keď sa snažili zároveň transformovať seba i spoločnosť.

Vezmime si ako príklad stále aktuálnu diskusiu o "silných ženách" a úzko spojenej téme vodcovstva. Radikálno-feministická pozícia môže byť zhrnutá takto:

1. Ženy boli a sú potláčané, pretože sú od seba navzájom izolované a spájané s mužmi vo vzťahoch nadvlády a podriadenia.

2. Muži neoslobodia ženy – ženy sa musia oslobodiť samy. Toto sa nestane ak sa o oslobodenie bude pokúšať žena samotná. Ženy teda musia pracovať spoločne na základe vzájomnej pomoci.

3. "Sesterstvo je mocné", ale ženy nemôžu byť sestrami pokiaľ sa sklonia pred maskulínnymi príkladmi dominancie a poslušnosti.

4. Musia byť nájdené nové organizačné formy. Hlavným cieľom sú malé skupiny bez vedenia. Najdôležitejšími princípmi sú rovnostárstvo, vzájomná podpora a zdieľanie schopností a vedomostí.

Ak tieto princípy mnoho žien prijalo, ešte viac ich odmietlo. Niektoré boli proti už od začiatku, iné po spoznaní prvého problému v praxi s ľútosťou vyhlásili, že taký nádherný idealizmus nemôže nikdy fungovať.

Ideologická podpora pre tie, ktoré odmietli princípy uvedené "nevedomými anarchistkami" sa objavila zo strany dvoch dokumentov, ktoré rýchlo kolovali tlačovinami a organizáciami ženského hnutia. Prvým bol prejav Anselmy dell'Ollio na druhom Kongrese pre zjednotenie žien, ktorý sa konal v roku 1970 v New Yorku. Prejav, ktorý niesol názov Delenie a sebadeštrukcia v ženskom hnutí - list rezignácie, dal dell'Ollio dôvody pre opustenie ženského hnutia. Druhým dokumentom bola Tyrania bezštruktúrnosti od Joreen, ktorá sa prvýkrát objavila v roku 1972 v Druhej vlne. Obe sa zaoberali otázkami organizačnej a osobnej praxe, ktorá bola a stále je nesmierne dôležitá pre ženské hnutie.

"Prišla som oznámiť svoju labutiu pieseň ženskému hnutiu... Bola som zničená... Pred tri a pol rokom som sa naučila, že ženy vždy stáli proti sebe navzájom, boli sebadeštruktívne a naplnené hnevom. Nikdy som si ale nemyslela, že by som sa dočkala dňa, kedy by sa tento hnev, pretvárka za pseudorovnostársky radikalizmus pod heslom "pro-ženské", zmenili na desivo krutý antiinteletuálsky fašizmus ľavice a boli by použité v rámci hnutia proti sestrám vyčleneným so všetkou precíznosťou a odôvodnením samozvaného súdu Ku-Klux-Klanu. Hovorím samozrejme o osobných útokoch, otvorených i hnusných, ktoré si za cieľ vzali ženy v hnutí, ktoré s námahou dosiahli nejaký úspech... Ak máte... nejaký úspech, okamžite ste označené za vzrušenie hľadajúce oportunistky, bezohľadné žoldnierky, snažiace sa získať svoju slávu a šťastie cez mŕtve telá nesamostatných sestier, ktoré pochovali svoje schopnosti a obetovali svoje ambície pre väčšiu slávu Feminizmu... Ak máte to nešťastie byť výrečné a pohotové, obvinia vás z toho, že ste túžiaca po moci, elitárka, rasistka a napokon najhorší prívlastok zo všetkých: ZOSOBNENIE MUŽA.

Tento prejav hnevu Anselmy dell'Olio mal za následok dve veci – pred niektoré ženy položil otázku, ako môžu ženy ukončiť nerovné mocenské vzťahy medzi nimi bez toho, aby sa zničili navzájom. U iných to bolo naopak – znamenal pre nich obhájenie pozícií všetkých žien, ktoré dominovali ostatným ženám naj-"nesesterskejším" spôsobom. Argument dell'Olio bol obrátený práve týmto spôsobom – nazvite sa asertívnymi, silnými alebo výrečnými a budete označené za odporné, necitlivé a utláčajúce. Ženy, ktoré sa prezentovali ako tragické hrdinky zničené svojimi závistlivými a pomýlenými (a samozrejme menej talentovanými) "sestrami", sa mohli spoľahnúť na sympatickú odozvu u ďalších žien.

Rovnako ženy zapájajúce sa v tom čase do hnutia vedia, že tieto veci sa diali a nemali sa diať. Poznanie anarchistickej teórie samozrejme nestačí na zabránenie nerozvážnym útokom na ženy. Ale v snahe o naučenie sa nových spôsobov vzťahov a spolupráce takéto poznanie mohlo predísť niektorým deštruktívnym chybám.

Iróniou bolo, že tieto chyby boli motivované averziou radikálnych feministiek ku konvenčným formám moci a nedôstojnými osobnými vzťahmi ako dôsledkami vzťahom moci jednej skupiny osôb nad ďalšou. Keď radikálne a anarchistické feministky hovoria o odstránení moci, majú na mysli zbaviť sa všetkých inštitúcií, všetkých foriem socializácie, všetkých spôsobov, ktorými ľudia nútia do niečoho ostatných, prípadne sa nechajú nútiť.

Hlavný problém nastal v definovaní povahy nútenia v ženskom hnutí. Nepriateľstvo voči "silnej" žene vzniklo, pretože táto bola niekým, kto mohol aspoň teoreticky nútiť iné ženy, ktoré boli menej výrečné, menej sebavedomé či menej asertívne než ona. Takéto nútenie je zväčša omnoho rafinovanejšie než fyzická sila či ekonomické opatrenia. Niekto môže uplatniť vynucovanie nad ostatnými bez toho, aby im vzal prácu, udrel ich či zavrel ich do väzenia.

Silné ženy začínali s ohromnou výhodou. Často vedeli viac. Nepochybne už dávno prekonali zmrzačenú socializáciu, ktorá preferuje pasívne, plaché, poslušné, konformné správanie – správanie, ktoré učí ženy usmievať sa keď sa nebavia, šepkať keď chcú kričať, skloniť zrak keď na ne niekto agresívne zazerá. Silné ženy nedesilo hovoriť na verejnosti. Nebáli sa "mužských úloh", ani vyskúšania nového. Aspoň sa to tak zdalo.

Dať dokopy "silnú" a "slabú" ženu v rámci jednej skupiny vytvára problém: Ako môže nedominovať? Ako zdieľa svoju ťažko nadobudnutú silu a dôveru so svojou sestrou? Na druhú stranu – ako sa "slabá" ženaučí vlastnému správaniu? Ako si môžeme predstaviť "vzájomnu" pomoc v jednostrannej situácii? Ako vyzerá "sesterstvo", keď "slabá" členka sa necíti byť rovná "silnej"?

Ide o komplikované otázky bez jednoduchých odpovedí. Asi najbližšie je pravde anarchistický slogan, "silní ľudia nepotrebujú vodcov". Tie z nás, kto sme sa naučili prežiť dominovaním nad ostatnými, rovnako ako tie, kto sme sa naučili prežiť akceptovaním dominancie, všetky sa potrebujeme naučiť byť silnými bez toho, aby sme hrali hru na dominanciu-podriadenie, naučiť sa kontrolovať čo sa stane bez kontroly ostatných. Toto sa nestane zvolením správnych ľudí do funkcií, či nasledovaním správnej straníckej línie. Rovnako tak nepomôže sedieť a reflektovať naše hriechy. Seba samých ako i svet prebudujeme aktivitou, čiastočnými úspechmi a neúspechmi a ďalšími čiastočnými úspechmi. A to všetko zatiaľ čo sa budeme stávať silnejšími a sebavedomejšími.

Kým Anselma dell´Olio kritizovala osobnú prax radikálnych feministiek, Joreen položila niektoré komplikované otázky ohľadom organizačnej štruktúry. Tyrania bezštruktúrnosti ukázala, že neexistuje nič ako "bezštruktúrna" skupina a ľudia, ktorí to tvrdia klamú samých seba. Každá skupina má štruktúru. Rozdielom je iba či je táto štruktúra zreteľná. Ak je skrytá, skryté elity budú i tak existovať a kontrolovať skupinu – a všetci, vedúce i vedené budú popierať túto kontrolu, prípadne ňou budú zmätené. Toto je "tyrania" bezštruktúrnosti. Na jej prekonanie si skupina musí vytvoriť otvorené, zreteľné štruktúry prístupné každej členke.

Myslím, že každá anarchofeministka by s touto analýzou – až po tento bod – súhlasila. Joreen totiž ďalej tvrdí, že tieto takzvané "nevedené, bezštruktúrne skupiny" nie sú schopné posunúť sa od reči k činnosti. Nechýba im iba otvorená štruktúra. Ich malý rozmer a dôraz na zvyšovanie vedomia (reč, rozhovor) zväzuje ich efektivitu.

Joreen netvrdila, že ženské skupiny by mali byť hierarchicky štruktúrované. Naopak, volala po vodcovstve, ktoré bude "rozptýlené, flexibilné, otvorené a dočasné", vytvárajúc organizáciu, ktorá bude stavaná na zodpovednosti, rozptýlení moci medzi maximum členiek, rotáciu úloh a funkcií, zdieľanie schopností a šírenie informácií a zdrojov. Nič iné než socialno- anarchistické princípy organizácie! Lenže jej znižovanie úlohy zvyšovania vedomia a vyzdvihovanie väčšej regionálnej a národnej organizácie bolo rozhodne súčasťou starej cesty riešenia problémov a v zásade prijímalo pokračovanie hierarchických štruktúr.

Veľké skupiny sú organizované tak, že moc a tvorba rozhodnutí je delegovaná malému počtu osôb – pokiaľ sa nejedná o horizontálne koordinovanú sieť malých kolektívov (ktoré Joreen nezmienila). Ako môžu skupiny ako NOW[2], so 60-tisícimi členkami v roku 1975, rotovať svoje funkcie, zdieľať schopnosti a zaistiť, že všetky informácie a zdroje sú prístupné všetkým. Samozrejme, že nemôžu. Takéto skupiny mávajú svoje vlastné prezidentky a výkonné rady, národné kancelárie a členstvo – v lokálnych pobočkách alebo individuálne. Niekoľko takýchto skupín funguje naozaj na základe priamej demokracie a niektoré učia svoje členky novým spôsobom práce a vzájomných vzťahov.

Nešťastným dôsledkom Tyranie bezštruktúrnosti bolo, že spojila veľkú organizáciu, formálnu štruktúru a úspešnú priamu akciu spôsobom, ktorý sa zdal byť zmysluplným. Mnoho žien cítilo, že s cieľom bojovať voči spoločenskému útlaku, veľká organizácia bola nevyhnutná, čím väčšia, tým lepšie. Tento obraz stavia silu proti sile. Nezastrelíš slona vzduchovkou a nezničíš patriarchálny štát pomocou malej skupiny. Pre ženy, ktoré akceptujú argument, že veľkosť skupiny sa spája s väčšou efektivitou sa organizačné možnosti zdajú byť limitované na veľké liberálne skupiny ako NOW alebo na masovo organizované socialistické organizácie.

Tak ako mnoho vecí, ktoré sa zdajú mať zmysel, i táto logika je chybná. "Spoločenský útlak" je zvecnenie, nafúknutie, paralyzovanie, vytvorený prvok, ktorý má podstatu akurát v tom, že rovnaký útlak zasahuje mnoho z nás. Avšak útlak (a nezáleží na tom, ako je veľmi prenikavýči predpokladateľný) je stále vedený niekým – i keď tento človek jedná ako agent štátu, člen vládnucej rasy, triedy či pohlavia. Masívny policajný zákrok voči našim zhromaždeniam je takto len drobnosť. Aj policajt, šéf alebo manžel, ktorý nesie a vykonáva svoju sexistickú a autoritatívnu úlohu sa s nami stretáva iba v istom bode našich každodenných životov. Inštitucionálny útlak existuje, vo veľkej mierke, ale iba zriedka vyžaduje útok veľkej skupiny ako protiaktivitu (vlastne iba zriedka je takýto útok možný). Guerillová taktika malej skupiny – niekedy iba jednotlivý útok – dosiahne veľa.

Ďalším nešťastným dôsledkom mentality Tyranie bezštruktúrnosti (ak nie priamo článku) bolo vytvorenie a rozšírenie stereotypu anarchistiek/tov. Sociálny anarchizmus sa nestavia voči štruktúram. Dokonca ani proti vodcovstvu, pokiaľ toto nenesie zisk či privilégiá, je dočasné a viaže sa na konkrétnu úlohu. Avšak anarchizmus snažiaci sa o zničenie všetkých hierarchických štruktúr je takmer vždy stereotypne zobrazovaný ako odmietajúci akúkoľvek štruktúru. Žiaľ, uplatnil sa skôr obraz húfu dezorganizovaných, chaotických anarchistiek nesených bez vlastného smerovania. Anarchistky, o ktorých sa zvykne hovoriť, že nie sú "realistky" si všimnú, že táto "strata reality" sa viaže na problém, s ktorými sa ženské hnutie potýkalo pri sebaorganizovaní – problémy skrytého vodcovstva, dosadzovanie "vodkýň" médiami, prípadne ťažkostí s oslovením žien so záujmom, avšak bez záujmu o aktívne zapojenie sa, s reprezentáciou žien zo strednej vrstvy, s beztvarosťou hnutia, s nedostatkom skupín so špecifickými úlohami, ku ktorým by sa ženy mohli pripojiť, s nepriateľstvom voči ženám, ktoré preukázali iniciatívu či náznaky vodcovstva. Ťažká obžaloba! Áno, tieto problémy neboli zapríčinené anarchizmom, ani sa nebudú dať vyliečiť avantgardizmom či reformizmom. A vymenúvaním týchto organizačných ťažkostí "anarcho"feministky ignorujú bohatú anarchistickú tradíciu, zatiaľ čo navrhované riešenia sú po celý čas – hoci si to evidentne neuvedomujú – anarchistické.

Situacionizmus a anarchofeminizmus

Premeniť svet a zmeniť štruktúru života je to isté.

Osobné je politické.

O anarchizme počúvame, že mu chýba teória, ktorá by pomohla vybudovať novú spoločnosť. V najlepšom sa dozvedáme, že anarchizmus nám povie čo nerobiť. Nepovoliť byrokraciu či hierarchickú autoritu, nenechať žiaden predvoj robiť rozhodnutia: nešliapať po mne. Nešliapať po nikom. Podľa tejto teórie anarchizmus vôbec nie je teóriou. Je skôr súborom opatrení, hlasom libertínskeho vedomia – vždy idealistického, niekedy trochu útočného, občas anachronistického, ale nevyhnutne pripomínajúceho.

Táto námietka obsahuje viac než len zrnko pravdy. Každopádne, existuje viac prúdov anarchistického myslenia, ktoré poskytujú teoretický rámec pre analýzu sveta a potrebných krokov na jeho zmenu. Pre radikálne feministky, ktoré chcú vykonať ten "krok k seba-vedomému teoretickému rozvoju" leží najväčší potenciál pravdepodobne v situacionizme.

Hodnota situacionizmu pre anarchofeministickú analýzu leží v spojení socialistického vedomia prvoradosti kapitalistického útlaku s anarchistickým dôrazom na transformaćiu celého verejného i súkromného života. Prvok kapitalistického útlaku je dôležitý. Príliš často vidíme v anarchizme prehliadanie toho, že tento ekonomický systém vykorisťuje väčšinu ľudí. Avšak príliš často vidíme v socializme – zvlášť v marxizme – prehliadanie toho, že ľudia sú utláčaní vo všetkých aspektoch života: v práci, zvyšnom voľnom čase, kultúre, osobných vzťahocv – v tom všetkom. A iba anarchizmus poukazuje na to, že ľudia si musia zmeniť podmienky svojho života samy/i – nikto to neurobí za nich. Strana, odbory, "organizácia", nikto iba ony/i.

Dva základné situacionistické koncepty sú "tovar" a "spektákel". Kapitalizmus vytvoril tovar zo všetkých sociálnych vzťahov. Trh vládne všetkým. Ľudia už nielen produkujú a spotrebúvajú v úzkom ekonomickom zmysle, samotné štruktúry ich životov sú založené na tovarových vzťahoch. Spoločnosť je "spotrebovaná ako celok – súbor sociálnych vzťahov a štruktúr je centrálnym produktom tovarovej ekonómie". Toto nevyhnutne viedlo k odcudzeniu ľudí od ich životov, nie iba od ich práce. Konzumovať sociálne vzťahy vytvára z človeka pasívneho/u diváka/diváčku svojho života. Spektákel je teda kultúra, ktorá vzniká z tovarovej ekonómie – javisko je nastavené, dej sa odvíja, my tlieskame keď si myslíme, že sme šťastní, zívame keď sa nudíme. Opustiť predstavenie ale nemôžeme, nie je kam ísť, svet mimo divadla neexistuje.

V poslednej dobe sa však spoločenské javisko začalo rozdrobovať, a tak existuje možnosť vytvorenia iného sveta mimo divadlo – tentokrát skutočného sveta, kde sa všetci účastníme ako subjekty, nie objekty. Situacionistická fráza pre túto možnosť znie – "znovuobjavenie každodenného života".

Ako každodenný život znovuvynájdeme? Vytvorením situácií, ktoré podrývajú to, čo sa zdá byť prirodzeným poriadkom sveta – situácií, ktoré vytrhávajú ľudí z bežných spôsobov myslenia a správania sa. Iba potom budú môcť konať, zničiť sériovo vytvorené výjavy a tovarovú ekonómiu - teda kapitalizmus v jeho všetkých formách. Iba potom bude možné vytvoriť slobodný a neodcudzený život.

Zhoda tejto aktivistickej, sociálno-anarchistickej teórie s radikálnym feminizmom je zarážajúca. Koncepty tovaru a spektáklu sú zvlášť relevantné pre životy žien. Vlastne mnoho radikálnych feministiek popísalo oboje veľmi detailne bez toho, aby ich umiestnili do situacionistického rámca. Toto rozširuje analýzu tým, že ukážeme ženskú situáciu ako organickú súčasťspoločnosti ako celku a to bez toho, aby sme sa uchýlili k socialistickým redukcionistickým hrám. Ženský útlak je súčasťou celkového útlaku všetkých ľudí kapitalistickou ekonómiou, ale nie je menším než útlak ostatných. Ani nemusíte byť – zo situacionistickej perspektívy – konkrétnym typom ženy. Nemusíte byť proletárkou, či už doslovne ako robotníčka v priemysle, ani metaforicky ako niekto kto nie je dosť bohatý na to aby dosiahol vlastnú nezávislosť. Nemusíte so zadržaným dychomo čakať na socialisticko-feministické manifesty, aby vám povedali, že spĺňate podmienky – ako žena v domácnosti (reprodukujúca ďalšie generácie pracujúcich), ako úradnička, študentka alebo štátna zamestnankyňa na strednej úrovni (a teda súčasť "novej pracujúcej triedy"). Nemusíte byť súčasťou tretieho sveta, byť lesbou, staršou ženou, alebo poberateľkou dôchodku. Všetky tieto ženy sú objektmi v tovarovej ekonómii, všetky sú pasívnymi diváčkami – spektáklu. Samozrejme, ženy v istých situáciách sú na tom horšie ako iné. Žiadna z nich ale nie je úplne voľná vo všetkých oblastiach svojho života.

Ženy a tovarová ekonómia

Ženy majú k tovarovej ekonómii dvojitý vzťah – sú konzumentkami i "konzumovanými". Ako ženy v domácnosti sú konzumentkami spotrebného tovaru zaplateného peniazmi, ktoré nepatria im, pretože ich "nezarobili". Toto im môže dodať podstatnú "obchodnú" moc, ale veľmi malú moc v iných aspektoch ich životov. Ako mladé, slobodné a heterosexuálne, ženy sú spotrebiteľkami tovarov, ktoré majú za cieľ zvyšovať ich cenu na "trhu manželstva". Ako čokoľvek iné – lesby, staršie slobodné ženy, sebestačné ženy s "kariérami", ženský vzťah k trhu nie je tak ostro vymedzený. Očakáva sa od nich, že budú kupovať (a čím sú zámožnejšie, tým viac sa očakáva, že budú kupovať), ale pre niektoré kategórie žien kupovanie nie je primárne definované ako podmienka spĺňania istých prvkov ženských úloh.

Tak čo sa ešte zmenilo? Nie je myšlienka ženy ako pasívnej konzumentky, zmanipulovanej médiami, iba prekonaným klišé? Áno – i nie. Situacionistická analýza spája spotrebu ekonomického tovaru s ideologickým tovarom a nabáda nás k vytváraniu situácií (partizánske akcie na rozličnej úrovni), ktoré podryjú vzory spoločenskej akceptácie sveta takého aký je. Žiadne vyvolávanie viny: nie kritizovať ženy, ktoré si "kúpili" perspektívu konzumentky. Pretože ony si ju ozaj kúpili. Bola im predaná ako spôsob prežitia od prvých okamihov života. Kúp toto: spraví ťa to krásnou a milovanou. Kúp toto: tvoja rodina bude zdravá. Cítiš sa zle? Dopraj si poobedňajšiu kúru v salóne krásy alebo nové šaty.

Vina vedie k nečinnosti. Iba činnosť, znovunájdenie každodennosti a jej zmena zmení i sociálne vzťahy.

Dar

Mysliac že bola darom

Ponúkli ju v balíčku

Navoskovali úsmev

Sklopili pohľad

Uši nastavili k telefónu

Natočili vlasy

Vyrovnali zuby

Naliali jej med do hrdla

Naučili vravieť áno, áno a áno

Prisadli jej palce

Tá krabica má na obale moje meno

Hovorí muž. Je pre mňa.

A nebolo to prekvapenie.

Zatiaľ čo posielali vzduchom bozky a žmurkali

On si to vzal domov. Položil na stôl

Kde si to jeho priatelia mohli prezrieť

Hovoril tancuj, vravel rýchlejšie

Preĺbil podzemnú chodbu

Vryl svoje meno hlbšie

Neskôr to položil na podstavec

pod neónovými svetlami

A vraví tlač, vraví viac

Vraví presne čo som chcel

Dala si mi syna.

Carole Oles

Ženy nie sú iba konzumentkami v tovarovej ekonómii, zároveň sú konzumované ako tovar. Oles o tom hovorí vo svojej básni, Tax to označuje ako "ženskú schizofréniu". Tax vytvára vnútorný monológ pre "ženu ako komoditu": "Sama o sebe nie som ničím. V sebe nie som ničím. Viem, že existujem, pretože ma potrebuje niekto skutočný, môj manžel a moje deti."

Keď feministky opisujú socializáciu ženskej pohlavnej úlohy, keď poukazujú na znaky, ktoré sa dievčatá učia (citová závislosť, detskosť, nesmelosť, starosť o krásu, poslušnosť, pasivita), hovoria o pozornej produkcii tovaru – hoci sa to tak zväčša nenazýva. Keď opisujú obmedzenia sexuálneho spredmetnenia, alebo života v nukleárnej rodine, alebo bytia "Supermatkou", alebo práce na slabo platených pozíciach, ktoré zväčša pripadnú ženám – tak isto opisujú ženy ako tovar. Ženy sú konzumované mužmi, ktorí s nimi zaobchádzajú ako so sexuálnymi objektmi. Sú konzumované deťmi (ktoré samy "vyrobili"), keď si kupujú úlohu "Supermatky". Sú konzumované autoritatívnymi manželmi, ktorí od nich očakávajú úlohu poslušných slúžok. A sú konzumované šéfmi, ktorí z nich žmýkajú maximum práce za minimálnu mzdu. Sú konzumované lekárskym výskumom keď sa na nich skúšajú nové a neoverené medikamenty. Mužmi, ktorí si kupujú na ulici ich telá. Cirkvou a štátom, ktoré od nich očakávajú tvorbu nových generácií pre božiu slávu, slávu krajiny. Politickými a sociálnymi organizáciami, ktoré od nich očakávajú "dobrovoľne venovať" svoj čas a energiu pre tieto organizácie. Tieto ženy tak majú malý zmysel seba samých, pretože ich "ja" bolo predané ostatným.

Ženy a spektákel

Je ťažké konzumovať ľudí, ktorí sa rozhodnú bojovať, ktorí sa bránia pojedaniu svojich tiel, duší, životov. Niekoľko ľuďom sa podarí odporovať, väčšina to ale nerobí efektívne, pretože nemôže. Je ťažké odhaliť nášho trýzniteľa, pretože je taký všadeprítomný, známy. Poznáme ho celý život. Je to kultúra.

Situacionizmus charakterizuje našu kultúru ako spektákel. Spektákel z nás robí pasívnych/e divákov/čky toho, čo nám je o našom živote povedané. A táto kultúra-spektákel pokrýva všetko. Rodíme sa v nej, vychováva nás, chodíme v nej do školy, pracujeme, odychujeme a vytvárame vzťahy k ostatným ľuďom. Aj keď sa voči nej vzoprieme, táto rebélia je často definovaná spektáklom. Zaujíma niekoho zvyšujúci sa počet citlivých, odcudzených mladých mužov, ktorý si jednu generáciu dozadu vytvárali svoje správanie podľa Jamesa Dena vo filme Rebel bez príčiny? Hovorím o filme, ktorému kapitalistickým tvorcom a hlavnej hviezde zarobil tento výjav značné peniaze.

Akty rebélie sa zdajú byť opakom spektáklu, v skutočnosti sú ale iba zriedka tak odlišné, aby ho presahovali. Ženy majú súbor správania, ktoré dokáže odporovať tomu čo je očakávané. Zároveň sú ale tieto konania rebelskými klišé a obsahujú bezpečnostný ventil, ktorý nemení divadlo našich životov. Čo sa od rebelujúcej ženy očakáva? Môžeme pomenovať toto správanie – objavuje sa v novinách, v televízii, v populárnych knihách, časopisoch – a samozrejme v každodennom živote. V predstave perfektnej starostlivosti o domácnosť môže byť žena lajdáčkou. V subkultúre, ktorá očakáva veľké rodiny môže odmietnuť rodiť deti. Iné predpokladateľné vzbury? Môže odmietnuť dvojitý sexuálny štandard pre vydaté ženy, tým že má vlastnú aférku. Môže piť. Používať hrubý jazyk. Mať nervové zrútenia. Ak je ešte v puberte, môže utiecť z domu a mať sexuálny vzťah s množstvom mužov.

Čokoľvek z tohoto môže spraviť život jednotlivej ženy tolerantnejším (často je to naopak). A všetky privolajú konzervatívne hlasy pohoršenia, ktoré spoločnosť zvykne trúsiť. Avšak žiaden z týchto aktov túto spoločnosť ešte nerozdrobil. Nič menej než priamy útok na všetky životné podmienky nie je postačujúce.

Keď ženy hovoria o meniacich sa deštruktívnych sexuálnych úlohach v socializácii žien, spomínajú jednu z troch pozícií.

1. Dievčatá by mali byť vychovávané podobne ako chlapci – k nezávislosti, súťaživosti, agresivite atď. V skratke, je to mužský svet, čiže žena, ktorá chce zapadnúť musí byť "jedna z nich"

2. Mali by sme glorifikovať ženskú úlohu a uvedomiť si, že to čo nazývame slabosťou je v skutočnosti naša sila. Mali by sme byť hrdé na to, že sme matky, opatrovateľky, citlivé, emotívne atď.

3. Zdravým človekom je iba androgýnny človek. Musíme ochromiť povrchné delenie ľudstva na "maskulínne" a "feminínne" a pomôcť obom pohlaviam stať sa kombináciou najlepších vlastností z oboch.

V rámci týchto troch modelov, osobné riešenia problémov sexistického útlaku pokrývajú široký rámec. Ostaň slobodná, ži v komunite (s mužmi i ženami, alebo iba s ženami). Nemaj deti. Nemaj deti mužského pohlavia. Maj deti ako chceš, ale dostaň podporu v starostlivosti o deti. Dostaň prácu. Dostaň lepšiu prácu. Buď informovanou zákazníčkou. Veď súdne spory. Nauč sa karate. Podstúp tréning asertivity. Rozviň svoje lesbické sklony. Rozviň svoju proletársku identitu. Všetko toto vytvára zmysel pre konkrétne ženy v konkrétnych situáciách. Všetko sú to ale iba čiastočne riešenia širších problémov a žiadne nevyžaduje vidieť svet výrazne odlišnýnm spôsobom.

Od konkrétnych tak prejdime ku všeobecným riešeniam. Zničme kapitalizmus. Ukonči patriarchát. Rozdrv heterosexizmus. Všetko sú to zrejmé, základné úlohy pre vytvorenie nového, skutočne ľudského sveta. Marxizmus, iné socialistické prúdy, sociálny anarchizmus, feminizmus – všade by zaznel súhlas. Čo ale socializmus ako i niektoré prúdy feminizmus skrývajú – musíme zničiť všetky formy nadvlády.Toto nie je slogan a ide o najťažšiu úlohu zo všetkých. Znamená to, že musíme vidieť skrz výjav, zničiť javisko, byť si vedomé/í, že existujú iné spôsoby ako konať. Znamená to, že musíme konať viac než iba reagovať v kontexte naprogramovanej rebélie – musíme konať. A naše konanie musí byť kolektívne, hoci všetci budeme konať zvlášť a autonómne. Protiklad? Nie, ale bude to veľmi ťažké. Jednotlivo nemôžeme zmeniť veľa, preto musíme pracovať spoločne. Avšak nesmieme mať vodcov, ani delegovať na niekoho kontrolu nad tým čo robíme a ako to robíme.

Dokáže to socializmus? Matriarchát? Spiritualizmus? Poznáte odpoveď. Pracujte s nimi keď to má zmysel, ale ničoho sa nevzdajte, neustupujte. Nič im nedovoľte, ani nikomu inému.

Minulosť vedie ku nám, ak ju donútime

Inak nás iba zahŕňa

Vo svojom útočisku bez brán

Tvoríme históriu

Alebo ona nás

Z pôvodného Socialism, Anarchism And Feminism dostupného na http://www.anarchofeminismus.org/en preložil a upravil

Maťo