Ehrlich volá po zblížení anarchizmu (anarchofeminizmu) a situacionizmu. Nie je potrebné sa na tomto mieste púšťať do príliš detailných rozborov teoretických perspektív, kľúčové body a koncepty sú predstavené a obzrejmené v kontexte anarcho-feministickej politiky priamo v texte. V skratke, situacionizmus prináša podľa Ehrlich pre anarchofeminizmus šancu prekonať niektoré problémy, s ktorými si prax anarchofeministických skupín v 70. rokoch nevedela poradiť a často na nich stroskotávala. Šlo najmä o otázku moci, dominancie a nerovnosti v organizácii nehierarchických kolektívov a následnú antiautoritársku politiku v situácii, keď sa autorita objavuje takpovediac "sama" a mimo formálnych štruktúr. Druhým (a azda ešte podstatnejším) argumentom Ehrlich je otázka "trojitého" útlaku zo strany štátu, kapitalizmu a patriarchátu. Anarchofeminizmus upozorňuje, že nie je dostatočné zaoberať sa iba niektorou s týchto zložiek, všetky tri sú podstatné pre oslobodenie (alebo oslobodzovanie) sa. Ehrlich túto tézu posúva ešte ďalej a využívajúc situacionistické myšlienky neuvažuje o štáte, kapitalizme a patriarcháte ako o troch (hoci navzájom súvisiacich) zložkách nadvlády človeka nad človekom, ale ako o troch súčastiach jedného komplexného systému útlaku, kde poradiť si s jednou z nich nepostačuje.

Ty, kdo jsou obeznámeni s teoriemi sociálního anarchismu a feminismu, neustále zaráží jejich vzájemná podobnost. Oba druhy teorií chápou sociální a ekonomickou nerovnost jako zakořeněnou v institucionalizovaném mocenském zřízení; oba kladou důraz na nezbytnou změnu takového zřízení jako první podmínku osvobození; a obě usilují o realizaci osobní autonomie a svobody v kontextu komunity.