Táto veta sa stala heslom druhej vlny feminizmu. Na prvý pohľad možno nepochopiteľná, najmä keď mnohí z nás majú stále pocit, že osobné by (predovšetkým v „aktivistickom“ živote) ani existovať nemalo.
Jej vysvetlenie je jednoduché – neexistujú dve sféry – jedna súkromná, dotýkajúca sa iba konkrétnej osoby, nášho správania k iným ľuďom, našich názorov na každodenné „apolitické“ starosti,  a nik iný by nemal právo zasahovať do tejto sféry. Druhá sféra je verejná, politická, aktivita v nej znamená vzdať sa osobnej, citovej účasti, často ospravedlniť formu našich vyjadrení a činov ich cieľom, účel by tu mal svätiť prostriedok. Osobná sféra bola (a stále čiastočne ostáva) zasvätená ženám, verejná sféra sa spája s mužmi.