Judy Greenway: „Spolu vytvoríme nový svet“

Sexuálny a politický utopizmus (história voľnej lásky vo Veľkej Británii)
Judy Greenway vyučuje na oddelení kultúrnych štúdií University of East London, zaoberajúc sa predovšetkým homosexuálnymi kultúrami, utopizmom a feminizmom a filmom. Výsledkom jej práce o utopizme s dôrazom na anarchizmus, gender a sexualitu je nasledujúci úryvok, ktorý prezentovala v októbri 2003 na konferencii v Amsterdame venovanej minulosti a súčasnosti radikálnej sexuality a politiky. Článok prechádza časovo i tématicky od oslobodenia sexuality od manželstva a materstva, cez obdobie voľnej lásky vo forme promiskuity 60-tych a 70-tych rokov, až po veľmi aktuálne zasadenie sexuálneho oslobodenia ako súčasť každodennej revolúcie

Všetky prúdy anarchizmu majú spoločné odmietnutie štátu, jeho zákonov a inštitúcií, vrátane manželstva. Avšak koncept “voľnej lásky” nie je statický, ale historicky umiestnený. Ku koncu devätnásteho storočia zaujatí komentátori spojili sexuálne s politickým nebezpečím. Behom širokej verejnej diskusie ohľadom manželstva, anarchisti museli zaujať stanovisko a anarchistky situovali debatu do feministických štruktúr. Mnohí/é videli voľnú lásku ako centrum kritiky kapitalizmu a patriarchátu, základňu širšieho boja dotýkajúc sa takých tém ako sexuálna výchova, antikoncepcia a ženská ekonomická a sociálna nezávislosť.

Aký bol koncept voľnej lásky? Neexistoval jediný model, ale základom bolo právne a spoločenské zotročenie žien v manželstve, ničivé pre ženy aj mužov.

V roku 1885 anarchistka Charlotte Wilson napísala: “Vo vzťahoch medzi mužmi a ženami… volám po slobode ako prvom kroku – a následne po vedomí, že každý sa môže rozhodnúť… ako túto slobodu použiť.” Vysvetľuje rodičovstvo a manželstvo ako oddelené témy, materstvo by malo byť rozhodnutím, v slobodnej spoločnosti by mnohé ženy k materstvu neprístúpili.
Čo sa týka detí, je neuveriteľne bezočivé, že cirkev, štát alebo spoločnosť v akejkoľvek oficiálnej podobe si dovoľujú zasahovať do mileneckého vzťahu. Ak by sme neboli navyknutí/é na takúto vec, zdalo by sa to nevýslovne odporným.
Všimli ste si, že muži a ženy Novej spoločnosti, ktorá sa pretĺka v rámci existencie vnútri starej, prirodzene spadajú do zdravých vzťahov úprimnej rovnosti bez prílišného teoretizovania?

Čoskoro sa Wilson stala redaktorkou a vydavateľkou anarchistických novín Freedom, a hoci sa noviny zameriavali na ekonomické a politické témy, taktiež prinášali verejný priestor na diskusiu o sexe a manželstve. Jej kritika „existujúcich pokryteckých a neprirodzených sexuálnych vzťahov“ (manželstva) sa stala extrémnejšou. Nielen, že štátne zásahy sú „nechutné“, manželstvo ako také je neprirodzené a škodlivé, znečisťujúc všetky vzťahy medzi mužom a ženou. Voľná láska je súčasťou širšej koncepcie zdravého, prirodzene spoločenského sveta.

  V roku 1888 veľké denníky prišli s takzvanou „manželskou polemikou“. „Je manželstvo chybou?“, písalo sa na plagátoch. V úvodníku na prvej strane Freedom sa Charlotte Wilson pýta: „Ak sa jadro (ktorým je pre spoločnosť manželstvo) zdá byť nespoľahlivým, čo potom celý orech? Hoci súčasné právne a spoločenské zmeny vytvorili pre ženy určitý stupeň ekonomických možností , Wilson argumentuje, že medzi tým, stať sa otrokyňou mzdy a otrokyňou majetku v manželstve je malý rozdiel, predovšetkým pre matky.
Ženy, ktoré sú si vedomé svojej ľudskej dôstojnosti, môžu sociálnou revolúciou získať všetko, pretože nemajú čo stratiť. Je možné predstaviť si celkom inteligentného muža obhajujúceho tíšiace kroky a postupné reformy, ale žena, ktorá nie je revolucionárkou je hlupaňa.

Toto rozpoznanie rozličných perspektív mužov a žien je rozvinuté o niekoľko rokov neskôr ďalšou autorkou, Aphrou Wilson. Táto tvrdí – Nová žena chce Nového muža: „Nevkročí do Ulice nevoľníčok ... Príjme k sebe partnera... a od nej bude závisieť rozhodnutie o pôrode.“ Šťastne, milujúc, spoločne poputujú „Otvorenou cestou... dokonalej slobody – hrdinskej dráhy božskej voľnosti.“ Avšak je ťažké nájsť Nových mužov a nepriateľmi slobody sú Nemravník, Kazateľ a Vedec. Jej, i ostatným Novým ženám z koncu 19. storočia bolo zrejmé, že by sa mali snažiť o oslobodenie svojou vlastnou cestou, za vlastných podmienok. Dôraz kládli nielen na slobodu od manželstva a poddanstva, ale i na pozitívnu silu výberu a podmienky, pri ktorých môže láska kvitnúť.

Verejná diskusia sa vinula celým desaťročím. Prevažujúcim názorom bolo, že voľná láska bola ospravedlním pre promiskuitu a degradáciu žien. Pre jej nepriateľov, sexuálna sloboda by viedla k politickému a spoločenskému chaosu, zničeniu poriadku – k anarchii. Anarchistické hnutie na druhej strane tvrdilo, že anarchizmus prináša Nový poriadok v sexuálnych a spoločenských vzťahoch, a že chaos, neporiadok a nemorálnosť jestvujú v kapitalistickom systéme a patriarchálnej rodine.

Anarchisti a anarchistky taktiež nesúhlasili v otázke homosexuality. Hoci v teórii volanie po voľnej láske vytváralo priestor pre diskusiu o láske medzi rovnakými pohlaviami, no reálne, minimálne na verejnosti sa táto prejavovala iba výnimočne. Počas procesu s Oskarom Wildom, Freedom uverejnil úvodník odsudzujúci pokrytectvo jeho prenasledovateľov a článok homosexuálneho anarchistu, Edwarda Carpentera, obhajujúceho lásku medzi rovnakými pohlaviami. Navrhujúc širšiu definíciu voľnej lásky, tvrdil, že „nemôžu nastať skutočne morálne vzťahy medzi ľuďmi, kým nie sú slobodní.“

Emma Goldman, vtedy žijúca v USA, taktiež verejne napadla prenasledovanie Wilda. Bola jednou zo známych anarchistiek, ktoré navštívili Britániu v 90-tych rokoch 19. storočia a propagovala voľnú lásku pred veľkým publikom. Goldman tvrdila, že ženy by sa mali oslobodiť od vnútorného i vonkajšieho tyranstva, v zmysle prejavenia ich skutočných pováh ako žien a matiek.

Ďalšia anarchistka, Voltairine de Cleyre, čerpala zo svojich vlastných trpkých skúseností, radiac ženám, aby nežili so svojimi milencami, stávajúc sa takto prostými gazdinami.
Muži nemusia mať v pláne byť tyranmi keď sa ženia, ale často sa nimi stávajú. Je nedostatočné vzdať sa kňazovi alebo matrikárovi. Duch manželstva slúži otroctvu.

Utopizmus často spochybňuje to, čo je brané za fakt a existujúcu spoločnosť ukazuje ako defektnú, poškodenú. Toto môžeme nájsť v nasledujúcich tvrdeniach:
· patriarchálny kapitalizmus je chaotický a neusporiadaný; anarchizmus je racionálny nový poriadok
· manželstvo odporuje prírode; voľná láska je prirodzená
· manželstvo je nemorálne; voľná láska naopak
· neslobodný sex a materstvo sú odporné; láska v slobode nádherná
Koncom storočia ženy využívali vlastné skúsenosti ako hlavnú časť svojich argumentov, posunuli debatu o voľnej láske zhodnotením psychologických mocenských vzťahov a trvali na potrebe slobodnej a prirodzenej sexuality, ktorá nemusí byť viazaná na jeden vzťah.

Na tomto mieste môže byť užitočné uviesť teóriu homosexuality a tvrdenie, odvodené od konceptu rečového aktu, že identita je tvorená činnosťou. Vzorovým prípadom rečového aktu je povedať „Áno“ počas svadobného obradu – vysloviť slová je aktom súhlasu s manželstvom. Povedať „Nie“ manželstvu asi môže byť jednoducho rečovým aktom, tvorením nesúhlasu, sebautópiou. Koncom 19. storočia bolo verejne písať a hovoriť o svojom sexuálnom živote, túžbach a pocitoch, pre ženy stále tak pohoršujúce, ako verejne sa vyjadrovať ako anarchistky. Vo svojich prejavoch tieto ženy skutočne vyjadrovali túžby, predstavovali anarchistický feminizmus, tvorili utópiu.

Dopad týchto myšlienok na mladšiu generáciu môžeme pozorovať na živote Rose Witcop. Známa predovšetkým ako aktivistka v oblasti kontroly pôrodnosti, Witcop vyrástla na prelome storočí v židovskej komunite v londýnskom East Ende, kde sa vtedy vytvárala pôda pre anarchistické hnutie. V roku 1907 sa ako 16-ročná spoznala s o štyri roky starším Guyom Aldredom, dala mu články o voľnej láske a kontrole pôrodnosti a často a podrobne sa s ním rozprávala o svojom vzore, šíriteľke myšlienky voľnej lásky, Victorii Woodhull. Životopis a autobiografia, vtedy i dnes, môžu byť pre tých, kto hľadajú nové cesty ako žiť svoje presvedčenie významnejšie ako akékoľvek iné vyjadrenie teórie.

Witcop i Aldred sa stali pevnými zástancami rovnosti medzi pohlaviami a oddanými propagátormi voľnej lásky. Pre mnoho (i keď nie všetky) anarchistky tejto doby sa táto stala pevnou súčasťou zmenenej spoločnosti, hoci nešlo o populárnu myšlienku v širšom predvojnovom feministickom hnutí. V roku 1912 napísala Witcop pre anarchistické feministické noviny The Freewoman sarkastickú repliku pisateľke, ktorá sa sama označila ako šťastne vydatá žena.
Medzi slovami túžba, neviazanosť, prostitúcia a voľná láska... slobodné ženy nie sú vedené mužmi, ani si neželajú mužov viesť... my, kto obhajujeme slobodné vzťahy medzi pohlaviami nemáme žiaden záujem o vášho jedinečného manžela. Iba si želáme spoznať ho, slobodného muža, a spoznať vás, slobodnú ženu.

Spoločenské zmeny zapríčinené prvou svetovou vojnou dali diskusii výrazne odlišný kontext, ako si ukážeme na príklade života Ethel Mannin, anarchistky, pacifistky a populárnej spisovateľky. Ethel Mannin bola prominentná postava v bohémskom prostredí Londýna dvadsiatych rokov. Podľa vlastných slov, jej myšlienky boli okrem iných ovplyvnené Freudom, H.G.Wellsom a D.H. Lawrencom a jej viera vo voľnú lásku sa vyvinula v kontexte šíriaceho sa povojnového hedonizmu, rozvíjajúceho sa sexuálneho reformného hnutia, viery v ženskú nezávislosť a rovnosť a v neposlednom rade možnosti efektívnej kontroly pôrodnosti. Každopádne Mannin odlišovala odpor spoločenským konvenciám z osobných dôvodov a z principiálnych dôvodov ako uvážený a politický „priestupok“, súčasť pokusu o zmenu spoločnosti. Voľná láska pre ňu neznamenala iba to, čo robiť, ale i prečo a ako to robiť. Označená za príklad, či „priekopníčku“, Mannin je časťou utopistickej tradície, ktorá sa snaží o znázornenie a vyskúšanie možností lepšieho sveta nielen vo fikcii, ale v každodennom živote.

V dvadsiatych rokoch sa tak zaradila do sociálno-intelektuálskeho prostredia, ktoré sa vymedzovalo proti buržoáznemu puritánstvu. Začiatkom štyridsiatych rokov v diele „Zdravý rozum a morálka“ odkazuje na psychoanalýzu postavním úsudku a zdravého rozumu proti povere a iracionalite. Koncom šesťdesiatych rokov v diele „Praktici lásky“ stavia do kontrastu „erotické zmocnenie sa“ túžbou a silné vyznanie skutočnej lásky a vyzdvihuje „Prípustnú spoločnosť“.

„Všetko čo potrebuješ je láska“, spievali Beatles v roku 1967. „Sprav svoje túžby realitou“ znel situacionistický slogan v roku 1968. Ale aká láska, koho túžby, ktorá realita? Aké spojenia vznikli koncom 60-tych a začiatkom 70-tych rokov medzi sexualitou, láskou a spoločenskými zmenami?

Rok 1967 bol prehlásený „letom lásky“ a v chladnom Anglicku sme čítali o „sexuálnych stretnutiach“ v kalifornských parkoch. Fantázia ukazovala nádherných mladých ľudí milujúcich sa pod slnečnými lúčmi s kvetmi vo vlasoch. Sexuálny hedonizmus – ale s politickým stanoviskom. „Konaj lásku, nie vojnu“, napríklad. Čo to presne znamenalo? Ak je láska základným kameňom nespravodlivého sveta, sex je základným kameňom premeneného sveta. Sex ako pôžitok, sex ako vzbura, sex ako solidarita.

Aby sme pochopili čo znamenalo sexuálne oslobodenie v roku 1968, musíme porozumieť pred čím bolo potrebné sa oslobodiť, zvlášť pre povojnovú generáciu, pre ktorú dospelosť znamenala manželstvo, rodinný život, spoločenskú konformitu. Sex bol pre mladých ľudí, a zvlášť pre mladé ženy, spojený s obavami. Pre heterosexuálne ženy to bol strach z nechceného tehotenstva. Lesbické hnutie bolo neviditeľné a sex medzi mužmi bol protizákonný. Šesťdesiate roky priniesli prudkú liberalizáciu spoločenských postojov, rovnako ako i legislatívnych reforiem, predovšetkým čiastočnú dekriminalizáciu mužskej homosexuality (resp. homosexuálnej aktivity) a interupcií. Oboje potvrdilo dôležitosť práva na vlastné telo a osobnej slobody.

Sexuálne reformy boli zviazané so spoločenskými zmenami v zmysle nevyhnutného liberálneho pokroku. Sexuálna sloboda znamenala zbavenie sa obmedzení v mene povojnovej modernosti, vedeckého pokroku, konzumerizmu, radosti, hojnosti. Predovšetkým pre mladých bola sexuálna voľnosť súčasťou kultúry odporu, odmietnutím „buržoáznych hodnôt“. Medzi „sexuálnymi radikálmi“ boli sexuálne obmedzenia chápané ako cesta na udržanie moci, sexuálna voľnosť ako cesta k slobode.

Po roku 1968 situacionisti spojili lásku, sexualitu a revolúciu.
Čím viac konám lásku, tým viac cítim ako konám revolúciu. Čím viac konám revolúciu, tým viac cítim ako konám lásku.
Sex pre nich znamenal stimulujúcu silu, sexuálna láska je subverzná, antiautoritárska. Napadli „zúrivý sexuálny nihilizmus“, kde „absentuje všetko potešenie – sloboda, ktorú moderný kapitalizmus všetkým poskytuje je sloboda stretnúť sa, súložiť a ostať objektom... hľadanie autentického života a komunikácie, ktoré... leží v koreňoch všetkých sexuálnych skúseností a bude naplnené iba premenou všetkých sociálnych vzťahov.“ Situacionisti dávali do kontrastu faloš a revolučnú sexualitu a tvrdili, že revolúcia dvadsiateho storočia vyžaduje nový druh človeka, nové druhy vzťahov a novú morálku. Musíme objaviť skutočných seba samých – alebo vytvoriť nových. Myšlienky, ktoré môžu byť logicky nezlúčiteľné, ale v praxi splývajúce.

Zatiaľ čo situacionizmus považoval sexuálnu slobodu iba za ďalší aspekt konzumného kapitalizmu, homosexuálne hnutie začalo bojovať s mužskou hegemóniou a heterosexizmom. Vytvorilo novú kritiku manželstva a rodiny. Patriarchát ostal počas sexuálnej revolúcie živý a zdravý a sexuálna politika znamenala bojovať s mužskou mocou na všetkých úrovniach. Ako do toho spadala voľná láska a sexuálne oslobodenie?

Do tej doby sa takzvaný predmanželský sex stával stále pevnejšou súčasťou majoritnej spoločnosti, zatiaľ čo homosexuálne vzťahy sa stávali stále neviditeľnejšími. Radová monogamia bola (rovnako ako dnes) považovaná za prirodzenú formu organizovania sexuálnych vzťahov. Nemonogamia bola falošnejšia. Niektoré anarchistky pociťovali v tomto stave nie slobodu, ale mužské právo, ktoré predpokladalo od libertínky, že povie pre sex áno komukoľvek. Rovnako ako pre ostatné feministky pre nich znamenala „voľná láska“ šesťdesiatych rokov ďalšiu zástierku mužmi definovanej sexuality.

Avšak príbehy experimentátoriek ako Ethel Mannin a Emma Goldman ukazovali, že existujú aj iné možnosti, že ženy môžu byť slobodné a nezávislé a môžu si vytvoriť vlastné podmienky. Vo svojich pamätiach Názory a dojmy Marnin trvá na dominantnej cene vášne, zvlášť sexuálnej vášne.
Na pozadí všetkej našej hanby týkajúcej sa sexuality je puritánska nenávisť k životu, a jej strach zo šťastia...
Každá odvážna a inteligentná žena mala množstvo lások... je to postoj k životu, ktorý sa počíta... nie množstvo „afér“, ale počet životov.
V tridsiatych rokoch stretla lásku svojho života, Reginalda Reynoldsa. Žili oddelene v, ako si ho sami nazývali, „polovičnom“ manželstve, obaja majúc iné sexuálne vzťahy. Jej pamäte končia opätovným potvrdením viery v sexuálne a citové naplnenie, odsúdením puritánstva a pokrytectva. „Naša potreba volá po novom spoločenskom poriadku, novom náboženstve – nie náboženstve Boha, ale Človeka. Nie náboženstve strachu, ale slobody, nie Neba, ale Zeme.

Emma Goldman, ktorej autobiografia Žijúc svoj život bola znovu vydaná v roku 1970, hodnotila lásku, tvrdiac, že táto musí byť slobodná, a že sexuálna vášeň je prirodzeným stredobodom naplneného života. Hovorí o príbehu viacerých sexuálnych vzťahov integrovaných do života revolučnej aktivity. Tieto autobiografie približujú takéto životy ako realistickejšie, dosiahnuteľnejšie a veľkolepejšie. (Až neskôr sme pochopili, na čo tieto slová poukazovali – predovšetkým na neústupnosť žiarlivosti).

Pri našich pokusoch o diskusiu politiky osobného a o experimentovanie v našich vlastných životoch sa takéto slová stali centrálne dôležitými a rastúce hnutie ženského oslobodenia, so svojim dôrazom na pozdvihnutie vedomia, ukázalo, že vzťah teórie a praxe sa stal osviežujúcim prvkom diskusie.

Voľná láska znie pekne – ale čo to je láska? Na istý čas sa populárnou stala radikálna dekonštrukcia romantickej lásky. Tá nebola niečím v nás, čo bolo potrebné oslobodiť, ale stala sa výtvorom buržoázno-kapitalistickej spoločnosti na zachovanie nukleárnej rodiny. Jeden plagát hovoril „It begins when you sink in his arms, it ends with your arms in the sink (Začína to, keď padneš do jeho náruče, končí rukami medzi kuchynským riadom“.

V Politike sexuality v kapitalizme umiestňuje Červený kolektív, revolučná heterosexuálna skupina, lásku a sexuálnu túžbu do spoločenskej a politickej štruktúry. Rozdiel medzi osobným životom a verejnou politikou musí byť odstránený a musíme zdieľať a rozoberať naše vnútorné pocity, aby sme mohli zmeniť svoje životy. Akonáhle staré vzorce zaniknú, budeme schopní vytvoriť menej obmedzujúci život predovšetkým pre ženy, ktorý bude viac napĺňať každého. Žiarlivosť nie je prirodzenou a nevyhnutnou prekážkou odlišného žitia. Je produktom mocenských vzťahov v rámci špecifickej spoločnosti. Zrealizovaním teórie takto analyzujú svoje vlastné problémy s nemonogamnými heterosexuálnymi vzťahmi.

A súčasnosť? Po období feminizmu, po „období AIDS“, s obnovenou popularitou modernizovaného biologického determinizmu, je veľmi jednoduché považovať takéto myšlienky za naivné. Na druhej strane, ak je sexuálna sloboda vždy definovaná vo vzťahu k existujúcim podmienkam, čo to môže znamenať v spoločnostiach, kde je široká akceptácia dôležitosti sexuality a jej slobodného vyjadrenia?

„Naše telá patria nám“, tak znel slogan ženského hnutia zdravia, dôvod práva na potrat – sex bez strachu. Dnes sa zdá, že naše telá sú našim majetkom a môžeme ich meniť, predávať, či zbaviť sa ich. Voľná láska sa stala voľným obchodom, sexuálne oslobodenie sexuálnym neoliberalizmom. Zameranie na vyjadrenie znamená, že pornografia môže byť videná ako potešenie pre svojich spotrebiteľov, nedbajúc na okolnosti svojich produktov. Porno-hviezdy a vysokoplatené prostitútky (ostatné sa zdajú byť nepodstatnými v tomto spore) ukazujú ako narábať so sexuálnou mocou vo voľnom trhu. Sloboda tu nie je spoločenská, ale individuálna. Voľný výber znamená voľnosť pre jedinca čo kúpiť a skonzumovať. Globalizácia otvorila svet pre sexuálny turizmus a obchodovanie so sexualitou, zatiaľ čo nová svetové ekonomika vytvorila podmienky, v ktorých je prostitúcia pre mnohých výhodnou voľbou pred manufaktúrami a hladom.

Audre Lorde, afro-americká lesbická feministka, tvrdí, že o čo ide:
...nie je to s kým spím... ani čo spolu robíme... ale to aký životný postoj si mám vytvoriť, keďže charakter a následok mojich sexuálnych vzťahov sa so mnou vedie životom a existenciou... Ako nás sexualita obohacuje a ako oprávňuje naše skutky?

V šesťdesiatych rokoch sa voľná láska potrebovala sústrediť na dôležitosť sexu a v sedemdesiatych rokoch na odmietnutie lásky a rodiny ako základy sexuálneho obmedzenia. Dnes možno potrebuje navrátiť lásku od sentimentality a sex od prostého hedonizmu a presadiť spojenie medzi jedincom a spoločnosťou. Musíme rozmýšľať o sexualite a solidarite. O vzťahu medzi vášňou a intimitou, väzbou a priateľstvom.

Štúdie priateľstva v rámci homosexuálnych hnutí poukazujú na nový prístup. Láska, vášeň, väzba, monogamia – všetky vyžadujú explicitné vyjadrenie a nadobúdajú rozdielne významy ako vystúpime zo spoločnosťou legitimizovaných štruktúr vzťahov. Slovami sedemdesiatych rokov – Spolu vytvoríme nový svet.
Ak je sex viac ako iba potešením, útechou v ťažkých časoch, je to preto, že nás to môže nútiť premýšľať o podmienkach, v ktorých by voľná/slobodná láska bola možná. Sex nie je riešením, ale, ako tvrdí Linda Grant:
Sex je fantómom slobody, ale pokiaľ máme utópiu, môže výrečne vyjadriť túžby srdca.

Voľná/slobodná láska nie je iba tým, čo ľudia robia v posteli (alebo aj mimo), ani nie je iba jedným aspektom anarchistickej, alebo libertínskej teórie. Znamená hovoriť verejne o túžbach srdca. Skúsiť, a vo svojich životoch dosiahnuť to, aby lepší svet mohol byť možným.

Z originálu "Together we will make a new world": Sexual and Political Utopianism' dostupného na http://www.iisg.nl/~womhist/radsexpol.html preložil Maťo